Pred takmer štyrmi rokmi som si založila blog, v domnení,
že odteraz bude môj život úplne iný, akčnejší, plný dobrodružných momentov a vzletných
myšlienok, ktoré bude treba zachytiť a podeliť sa o ne so svetom.
Nuž, nasledujúce štyri roky neboli vôbec zlé, práve naopak, ale akosi ostalo
pri jedinom príspevku, tom z Osla. Je preto také milé a trochu symbolické,
že som sa znovu rozhodla to tu oživiť práve po príchode do Osla. Ale tentokrát
sa tu plánujem zdržať dlhšie, intenzívnejšie, vážnejšie. Tak nejak naplno.
Dnes som sa zobudila do prvého upršaného rána, odkedy som
tu. A to je už desať dní. Okrem iného to znamená, že som mala ideálne (poveternostné)
podmienky na to, aby som sa s Oslom a životom v ňom zoznámila,
zvykla si naň, zamilovala sa doň. Tiež to znamená, že som behala v tielkach
a krátkych rukávoch, hodiny vylihovala na tráve a čítala si, sedela
na móle a húpala nohami s výhľadom na more a pri tom všetkom sa
nechávala ofukovať osviežujúcim morským vánkom. A potom som z toho všetkého
samozrejme nachladla a skrotla.
Chcela som napísať o tom, aké je skvelé, že za dobu, čo
som tu, som ešte nepotrebovala nórsku hotovosť (pretože prvý týždeň som ani
žiadnu nemala). Všade mi stačila platobná karta a rýchlo a ľahko som
mohla zaplatiť kedykoľvek kdekoľvek čokoľvek. Tu sú ľudia zvyknutí platiť
kartou úplne všetko, takže ak vám bude
trápne platiť kartou jedny žuvačky, no stress. Tu je to bežné. Potom sa mi ale
stalo, že som si v jednej z mnohých kaviarní na univerzite kupovala
kávu a terminál nechcel zožuť moju cudzokrajnú kartu, tak som zosmutnela a oznámila:
ikke penger, ikke kaffe. A mládenec na mňa milo pozrel, že kaffe samozrejme
bude, zaplatím mu napríklad zajtra, veď to nie je moja vina, že to nejde... Odvtedy
som hotovosťou musela platiť už asi dvakrát, ale stáva sa to zriedka a na miestach
skôr okrajových, bežného turistu to asi tak ľahko nepostretne. Apropos, nórska
hotovosť – ak už si nejakú chcete brať, určite si ju zadovážte doma. Tu
zmenárne prakticky nie sú a v tých pár sa za samotnú výmenu platí 50
NOK poplatok a navyše, kurz je nie veľmi výhodný.
Chcela som tiež napísať o tom, aké byrokratické peklo
človeka čaká, keď sa tu rozhodne usadiť. Že potrebuje povolenie k pobytu,
alebo aj nie, podľa toho, s kým sa človek o tom baví a z akých
zdrojov sa snaží zorientovať; že ale každopádne potrebuje byť zaregistrovaný a dostať
nórske rodné číslo; že ale na to, aby ho človek mohol dostať, si musí dohodnúť
osobnú schôdzku na polícii, a to prosím pekne cez internet, s najbližším
voľným termínom 18. októbra (!), napriek tomu, že online registráciu už vykonal
a všetko, čo ešte treba, je odovzdať kópiu pasu, preukazu poistenca a prijímacieho
listu od univerzity (čo mám samozrejme už týždeň nachystané). Že som sa
rozhodla teda trpezlivo čakať a zatiaľ si kúpiť aspoň nórske telefónne
číslo, ktoré mi ale nejde aktivovať, pretože nemám nórske personnummer (aka nórske
„rodné“ číslo). Že som si chcela založiť účet v banke, čo ale nejde,
pretože nemám nórske personnummer. Že som
si chcela aspoň vybaviť študentskú kartičku, aby som si mohla požičiavať knihy
a venovať sa iným študijným radostiam, čo ale nejde, pretože nemám...
hádajte čo. A že sa nemôžem dostať napríklad do svojej študijnej mailovej schránky
(ktorá mi bola pridelená a ktorú som povinná pravidelne čítať), pretože
nemám heslo, pretože to mi pošlú v SMS na telefónne číslo, ale to číslo musí
byť nórske, a ja nórske nemám, pretože síce mám, ale nemám nórske personnummer.
A obávam sa, že ešte by som možno chvíľu mohla pokračovať, ale myslím, že
to začína byť únavné, jadro a pointu celého tohto krásneho príbehu ste už
isto pochopili a vôbec, idem si radšej dať lososa.
