O natáčaní filmov, dávke literárnych radostí a ohňostrojoch

Sľúbila som, že napíšem o tom, ako som hrala vo filme. Ale všetko sa tu deje tak rýchlo, že to, čo sa stalo pred dvomi týždňami, je už strašne dávno. Tak napíšem len to, že to bol film Blind, v ktorom hrá Henrik Rafaelsen, ktorého som toto leto videla vo filme Sykt Lykkelig (u nás uvedený bohvieprečo pod anglickým názvom Happy Happy), v ktorom okrem iného behal holý po snehu, takže som sa úplne neprofesionálne cítila trochu nesvoja, keď som zistila, že mám pri natáčaní sedieť vedľa neho, veď ja viem, ako vyzerá holý, to je skoro akoby sme spolu už niečo zažili, aj keď on nie! A ešte napíšem, že mojou úlohou bolo sedieť v reštaurácii a tváriť sa, že sa rozprávam s chlapíkom, ktorého posadili oproti mne, a zvládla som to bravúrne a som si istá, že týmto na filmovej scéne určite prerazím. A napokon napíšem, že bolo strašne smiešne byť tam so všetkými tými nórskymi dievčinami, ktoré to strašne prežívali a každá jedna chce byť herečka, tak si dôležito vymieňali skúsenosti z iných komparzov a navzájom si radili, čo majú robiť (akoby tam snáď bol nejaký priestor na zvláštnu dávku kreativity).

Potom ubehlo pár dní, počas ktorých som chodila do školy, stretla sa s Marekom, ktorý sa tu zastavil na svojom nórskom výlete a Marošom, ktorý sem prišiel na stáž a obaja mi priviezli príjemný závan domova, no a potom som sa rozhodla, že mám asi nejako priveľa voľného času alebo tak niečo, tak idem pracovať ako dobrovoľník na knižný festival v Osle, ktorý sa koná 14.-16. septembra. No a minulý víkend prišiel, prevalil sa ako veľká voda a v pondelok ráno ma zanechal požutú jak noviny, vypľutú na breh jak chcíplu veľrybu a veľmi príjemne vyčerpanú všetkým tým, čo sa cez víkend stihlo udiať.

V piatok som celý deň pracovala na knižnom festivale, bolo to hektické, zaujímavé, pútavé, zábavné a rozširujúce obzory, stretla som kopec ľudí tak či onak sa zaoberajúcich literatúrou, pochodila stánky a odniesla si hneď niekoľko výborných kníh – pár ako „výplatu“ za výpomoc a dokonca jednu detskú venovanú priamo autormi, čo sú Klaus a Hilda Hagerup. 

V ten deň bola v Osle aj Noc kultúry, čo znamená celé priehrštie kultúrnych udalostí a galérií a múzeí zadarmo, tak sme to museli patrične využiť. Po práci si ma teda prišiel vyzdvihnúť Zdeněk s Američanom Edom, ktorého si na daný víkend osvojil, a vybrali sme sa do víru živého nočného mesta. Zašli sme do Dómu, kde (okrem iných) sedeli nejaké strašidelné postavy v sutanách a dosť desivo nahlas mrmlali, neviem, či to mal byť nejaký program alebo len tak silno verili. Boli sme v Národnej galérii, kde sa nám Zdeněk podľa očakávania hneď stratil, tak musel chudák Ed absolvovať prehliadku iba so mnou a vypočuť si všetky tie premúdrelé kecy ku každému z obrazov, o ktorom som aspoň niečo vedela. A potom sme šli, už v zostave rozšírenej o znovunájdeného Zdeňka a Andreia, kamaráta z Rumunska, smer prístav a ohňostroje. Cestou sme sa zastavili na prehliadku krásnej, vyše storočnej lode, dali si zaslúžené wafle a kávu a vyšplhali sme sa na hradby pevnosti Akershus, aby sme mali dobrý výhľad na celú tú ohňostrojovú parádu – a že teda bolo na čo pozerať. Na záver sme zašli na párty „Tanec na knižných policiach“, ktorá sa konala v miestnej knižnici ako súčasť knižného festivalu. A bolo to výborné, vďaka netradičnému miestu celá akcia získala skvelú atmosféru, nálada bola výborná a dokonca aj DJ hral znesiteľne (hoc slovo DJ je v tomto prípadne značne predimenzované, púšťať pesničky z počítača by som pravdepodobne dokázala aj ja), ľudia sa výborne bavili, niektorí tancovali aj priamo na tých knižných regáloch, ako sám názov kázal, a ako bonus sme vymysleli hneď niekoľko veľmi špecifických druhov tanca.

V sobotu sme vstávali veľmi, veľmi neskoro. A keďže Oslo nikdy nespí, keď je tá lepšia polovica roka, konal sa v meste okrem festivalu kníh aj festival jedla, čo je niečo ako raj na zemi – dobré knihy a dobré jedlo v rovnakom čase a na rovnakom mieste. Takže sme sa vybrali na festival jedla, kde sa nám Zdeněk podľa očakávania hneď stratil, a my s Edom sme len tak blúdili medzi stánkami a ochutnávali brunosty, lososy, soby, losy, jelene, ovce, kozy a medvede (a najlepšia bola jednoznačne losia klobása s čučoriedkami). Potom už bol tak nejako zase večer, tak som len prebehla knižným festivalom a utekala sa socializovať na slovenskú párty, ktorú tú každý mesiac usporadúvajú miestni Slováci. A poviem len toľko, že dobré domáce pálené za (na nórske pomery) výborné ceny a k tomu výborný guláš ma neurážajú, takže pokojne pôjdem zas.

V nedeľu som vstávala veľmi, veľmi neskoro. A keďže ma uplynulé dva dni trochu zmohli, dopriala som si príjemnú lenivú nedeľu s Remarquem v posteli, čo pravdepodobne nikoho nezaujíma, ale ja mám strašnú potrebu povedať, že Traja kamaráti boli bezkonkurenčne to najlepšie, čo som za dlhú dobu čítala a ak ste to ešte nečítali, určite tak urobte. Keď som osušila slzy, vysmrkala sa a podumala nad životom a tak vôbec, tak som sa zase pozviechala a vyrazila naspäť do mesta.

Večer bolo totiž vyvrcholenie knižného festivalu, tak sme mali záverečnú párty, kde boli všetci, čo festival organizovali a nejakým spôsobom sa na ňom podieľali... okrem iných tam bol jeden americký spisovateľ, Adrian Todd Zuniga, zakladateľ skvelého projektu, o ktorom u nás ešte moc nepočuť, Literary Death Match - súťaž povedala by som takmer kabaretného typu, skvelá to vec (4 writers, 3 judges, 2 rounds, 1 epic finale). Chalanisko začal toto organizovať s ďalšími ľuďmi a známymi od literatúry doma v Los Angeles (podarilo sa mu získať mená ako napr. Chuck Palahniuk), neskôr to rozšíril do New Yorku, Londýna a ďalších miest, kde sa to koná pravidelne, plus príležitostne v rôznych iných mestách (Peking, Helsinky, Oslo...) a momentálne pracuje na tom, aby to spravili aj ako televízny program. On sám väčšinu tých programov nielen vymýšľa, ale aj moderuje, čiže náplňou jeho práce je cestovať po svete, stretávať zaujímavých spisovateľov a potom dlho do noci vysedávať napríklad v nejakom jazzovom klube a debatovať o literatúre. Doteraz som nemala úplne jasno v tom, čo presne je job snov, po nedeľnej noci mi to je jasné. Musím povedať, že som si to stretnutie náramne užila, je to nehorázna dávka energie a pocitu zmysluplnosti, stretnúť niekoho podobného.

Dnes som už toho napísala viac, ako si väčšina z vás chcela prečítať, takže končím, ale okrem toho som sa dnes aj presťahovala, takže v dohľadnej dobe tu budem celkom určite spievať ódy na moje nové bývanie. A navyše definitívne prišla jeseň, čo človeka vždy donúti zaliezť do tepla k piecke alebo krbu a niečo písať alebo čítať, a keďže som dostala dve knihy od Knihy Zlín (najnovšieho Nesbøa a Mawera), aby som na ne napísala recenzie, tak aj k tomu sa celkom určite čoskoro dostanem.

O bryndzi, filharmónii aj karaoke, lekcii z lásky a lietadlách

Jeden z paradoxov, ktorými som tu postihnutá, je fakt, že hoci sú tu dni dlhšie, ujdú vždy akosi extrémne rýchlo. A tak ma pomalé decentné stmievanie okolo deviatej večer zastihne vždy zásadne nepripravenú a zaskočenú. Aby som ale nekrivdila, musím uznať, že som tu toho už stihla zažiť príjemne veľa. A keďže som sa akosi nedostala k pravidelnejším reportom, vyvrhnem to tu takto naraz, tak, ako mi to osvedčená technika prúdu vedomia umožní.

Vďaka dávnejším kontaktom nórskym i nenórskym a vďaka škole som sa tu stihla zoznámiť s množstvom ľudí najrôznejšieho veku, povolania, národnosti a pohlavia. Ok, to s tými pohlaviami je trochu prehnané, ale škála národností ma samu prekvapila. Nóri, Česi, Američania, Ír, Škót, Poliaci, Islanďan, Maďarka, Pakistanec, Portoričanka, Nemec, Srbka, Ukrajinka, Talian, Španiel a chalanisko z Afganistanu, čo za svet netuším, ako sa takto pekne jednoslovne povie (a wiki mi nepomáha, lebo hovorí, že v Afganistane žijú: Paštúni, Tadžici, Uzbeci, Kirgizi a ďalší. A ďalej tvrdí, že „daríjčinu možno počuť z úst Tadžikov, Hazárov, Ajmákov a Kizilbašov“ a teda jednu vec viem určite, a to že dotyčný hovorí darí(jčinou), takže okruh podozrivých sa nám zužuje. Ale to len tak na okraj, aby ste videli, aké zásadné terminologické problémy musím riešiť.) A to rátam len tých, s ktorými som sa bavila dlhšie ako desať minút. Začínam veriť tomu, čo nás učia v škole – že totiž 23 % obyvateľov Osla tvoria prisťahovalci, hovoriaci približne 150 rôznymi jazykmi. Babylon hadr.

Zažila som večer v karaoke bare, a to teda žiadne „Lásko má, já stůňu“ ako v bánovskom Woode po desiatom pive, ale černošky, čo spievali akoby tým mohli niekomu zachrániť život, chalanisko, čo normálne spieva v opere a ďalší, ktorý pre zmenu spieva v jednej kapele a skrátka, nečakané zážitky, lepšie ako zostrih najlepších vystúpení talentových speváckych súťaží. Zažila som   koncert filharmónie (Óda na radosť a iné dobroty) pod holým nebom v prístave pred osloskou radnicou, keď som sedela na móle, hľadela na more a usilovne sa tešila, ako mi sám názov celého podujatia kázal; koncert Manu Chao na rovnakom mieste, len v iný deň a dobu skôr nočnú ako dennú a najmä vo výrazne príjemnejšej spoločnosti; a koncert miestnej kapely v svojráznom potemnelom klube pri rieke, kde sme stretli čarovný párik (zrejme) dôchodcov, ktorí si objednali po deci asi vodky (alebo niečoho podobného), držali sa za ruky a dávali si pusinky, keď jeden z nich šiel na záchod, a vôbec sa chovali ako na prvom rande, a potom nám pán prezradil, že sú manželia tridsať rokov.

Bola som na návšteve u môjho obľúbeného nórskeho spisovateľa, Bjarteho Breiteiga, a jeho ženy, aby sme neskôr šli na pivo, kde ma zoznámil s ďalšími autormi, ktorých knihy mi krátili/budú krátiť nejeden dlhý večer (Trude Marstein, Tonje Røed, Øyvind Ellenes, Ole Robert Sunde, Mette Karlsvik a Terje Holtet Larsen). Cítila som sa ako puberťáčka, čo sa na rockovom koncerte omylom dostala do zákulisia.

Vozila som sa na lodičkách, grilovali sme pri jazere a potom sme sa v tom jazere pod vplyvom fľaše vína a otužilých Nórov navôkol aj okúpali, opäť som zašla na Operu, miestnu pevnosť Akershus, niekoľkokrát na Aker Brygge pozrieť sa, aké kúsky modernej architektúry pribudli posledné dva roky a pochodila Oslo krížom-krážom, dokopy pešky 125,57 km (rátajúc dni, kedy som si nezabudla vziať krokomer, moju novú obľúbenú hračku). Stihla som sa týždeň tešiť z toho, že mi prišiel milý a stihla som aj smútiť, že zase odišiel.

Pomáhala som variť pivo, ochutnala údenú veľrybu, obľúbila si brunost, niekoľkokrát piekla lososa a dusila jahňacinu a v rámci šírenia stredoeurópskej stravy uvarila guláš, bryndzové halušky, bryndzovú polievku a naložila utopence.

A dnes, dnes tu bol letecký deň a videla som napríklad aj toto: