O Harrym a Joovi, snehu, sekerách a tuleňoch Berhausových

Býva na kraji Osla, v krásnej tichej oblasti, útulnom dome. Jedného dňa v novembri, keď napadne prvý sneh, zjaví sa jej na dvore snehuliak. A ona zmizne.

Približne tak sa začína detektívka Sněhulák od nórskeho spisovateľa Joa Nesbøho, ktorej český preklad Kateřiny Krištůfkovej vyjde pri príležitosti veľkého knižného štvrtka v Knihe Zlín už tento štvrtok, tj. 11.10.2012. A ja opäť musím poďakovať Knihe Zlín za poskytnutie reading copy a tým za alibi umožňujúce mi verejne a veľa písať o tom, čo čítam.

Joa Nesbøho ani jeho detektívneho hrdinu Harryho Holeho už československému čitateľovi naozaj predstavovať netreba. Čo mám ja na jeho príbehoch naozaj rada – okrem toho, že sú bravúrne vystavané, dokážu udržiavať v napätí do poslednej strany a jednoducho fungujú – je reálne osloské prostredie, v ktorom sa odohrávajú a spôsob, akým ho Nesbø dokáže plasticky vykresliť. A keďže momentálne sama žijem v Osle, dala som si záväzok, že budem knihu čítať vždy tam, kde sa dej práve odohráva. Nuž, bez hanby priznávam, že som tomuto záväzku nedostála, a to z dvoch jednoduchých dôvodov. Po prvé, príbeh má taký spád, že je jednoducho nemožné presúvať sa rovnakým tempom ako Harry Hole. Po druhé, sú pasáže, ktoré je lepšie čítať v bezpečí vlastnej postele, za dverami zamknutými na dva západy, než v lese, kde zrejme niekto niekoho rozštvrtil.

Ak máte dojem, že som snáď práve prezradila priveľa, nenechajte sa zmiasť. A koniec koncov, čo si budeme klamať, je to severská detektívka. Jasné, že je tam les, veľa tmy, sneh, alkohol, narážky na kráľovskú rodinu a sekera. Ak máte dojem, že teraz som už celkom určite prezradila priveľa, už vôbec sa nenechajte zmiasť.

Aby som však predsa len neprezradila viac, ako by bolo vhodné, sústredím sa radšej na mimodejové aspekty tohto románu. Pretože hľadať nuansy, narážky, asociácie a mnohovrstevnosť v literárnom diele, to je pre mňa detektívka nemenej zaujímavá ako vypátranie vraha. A u Nesbøho toho nájde človek viac než dosť.

Hoci si nerobím ilúzie, že Harry Hole by bol Nesbøho literárnym alter egom, je nespochybniteľné, že majú niečo spoločné. Napríklad záujem o hudbu. A odkazov na konkrétnych skladateľov, hudobníkov, spevákov a skupiny je v príbehu nespočet, od Straussa cez Pink Floyd až po Slipknot. Prečo to spomínam? Nuž, keď už som sa nemohla uprostred noci vybrať na Sofiens gate, kde Harry býva, pustila som si k čítaniu aspoň to, čo v danej pasáži práve Harry sám počúva. Napríklad skupinu Franz Ferdinand. A viete čo, bolo to fakt fajn, Harry má totiž celkom vkus. 

Ďalšia vec, ktorú mám u Nesbøho naozaj rada, a to bez ohľadu na to, či ide o jeho tvorbu pre deti alebo dospelých, je spôsob, akým do príbehu dokáže nenásilne zakomponovať drobné zaujímavosti, fakty a informácie. Tak sa v Sněhulákovi môžeme dočítať niečo o pozadí objavu mobilného telefónu, o pôvode slov deadline či kamikadze alebo o páriacich zvykoch tuleňov Berhausových. Hoci sú to čriepky na prvý pohľad nesúrodé, nič z toho nie je redundantné. Naopak, tieto prvky majú v Nesbøovej rétorike veľké čaro. Vďaka podobným asociačným reťazcom postáv príbeh získava na bohatosti a nie je z neho len suché prerozprávanie súvislostí.

Medzi spoločné rysy Nesbøho kníh pre deti a jeho detektívok patrí aj to, ako autor dokáže vybudovať stupňujúce sa napätie a vykresliť tajomno až hororovosť. Rozdiel je len v tom, že v sérii kníh o doktorovi Proktorovi čitateľ tuší, že všetko dopadne dobre – a tu čitateľ tuší presný opak.

Samozrejme, patrím medzi čitateľov, ktorí sa snažia odhaliť páchateľa skôr, ako nastane veľké finále. A v tomto prípade som bola viac než spokojná. Nesbø nahadzuje udičky šikovne, s mierou, veľa naznačí, ale nie dosť na to, aby si človek pospájal dieliky skladačky príliš skoro. Prišla som na to, kto je vrah,  niekde v dvoch tretinách príbehu, dostatočne neskoro na to, aby som si užila prvé podozrenia a zvraty a zároveň dostatočne skoro na to, aby som bola spokojná s vlastnými dedukčnými schopnosťami. A to každý správny milovník detektívok ocení.

Mimochodom, neviem, či som to spomínala, ale bývam teraz na kraji Osla, v krásnej tichej oblasti, útulnom dome. November sa blíži a ja len dúfam, že nikomu s prvým snehom nenapadne postaviť mi na dvore snehuliaka.

O dievčati, ktoré spadlo z neba, dvojjazyčnosti, dvojzmyselnosti a dvojsečnosti zbraní

Simon Mawer je britský autor, ktorý má vrelý vzťah k Brnu, letectvu a dobrodružstvám. O tom prvom svedčia jeho dva romány, ktoré boli do češtiny preložené ako prvé – Skleněný pokoj (román o histórii slávnej brnenskej vily Tugendhat) a Mendelův trpaslík (román o genetike a jej výskume). O ďalších dvoch veciach, najmä o tej poslednej, svedčí jeho zatiaľ posledný román. Volá sa Dívka, která spadla z nebe a vyjde 11. októbra 2012 pri príležitosti veľkého knižného štvrtka v Knihe ZLÍN, ktorej týmto ďakujem za poskytnutie reading copy a za samé dobré nápady, ktoré ako nakladateľstvo má.

Na úvod by som rada povedala dve veci. Po prvé, doteraz som od Mawera nečítala nič, takže som po knihe siahala nepripravená a s úprimnou zvedavosťou. Po druhé, teraz si od Mawera chcem prečítať všetko. Suma sumárum, a pokojne to prezradím hneď na úvod, Dívka, která spadla z nebe je výborná dobrodružná kniha, taká, pri ktorej som si od napätia takmer znovu začala obhrýzať nechty a vlakom sa takmer previezla o jednu zastávku.

Dej sa odohráva počas druhej svetovej vojny, čiastočne v Británii, čiastočne vo Francúzsku. Hlavná hrdinka Marian/Marie-Anne/Alice/Laurence, napoly Angličanka, napoly Francúzka, je tajná agentka britských špeciálnych síl, vysadená vo Francúzsku, kde má hneď niekoľko naozaj dôležitých úloh. Celý príbeh je pútavým prelínaním historických reálií, vedeckých faktov, postrehov a úvah, vzrušujúcich popisov života a zručností tajného agenta a ľudského, osobného príbehu mladého dievčaťa, ktoré sa odrazu ocitlo vo veľkom svete:

Všiml si jí někdo? Chtěla, aby si jí všimli. Chtěla v očích anonymních kolemjdoucích působit výjimečně: hle, úchvatná, neohrožená žena. Pojede do Francie.

Najmä spočiatku Marian pôsobí ako naivné dievčatko, svet je gombička a nie je nič, čo by nedokázala. Časom sa však zoceľuje a zrejme aj tá jej počiatočná drzosť neskúsenej jej pomáha neskôr prežiť v situáciách, kde by aj odvážnejší zaváhal. Situácia sa vyostruje a napätie – čitateľovo i Marianino – stúpa. Každý čin môže mať nedozerné následky a zároveň nič nie je dôležitejšie ako práve prítomnosť. A podobných dichotómii je Marianin príbeh plný:

Nic, není jí nic, co by se dalo vysvětlit jednoduše několika slovy, a každá věta, kterou by chtěla říct, jako by popírala tu předchozí: miluje ho a nemiluje ho. Chce s ním odletět a chce tu zůstat. Za svoje skutky je odpovědná jen sama sobě; ale cítí se vázaná důvěrou lidí z WORDSMITH. Je svobodná a čestná žena; je nečistá, pošpiněná. Bojuje jako voják v přední linii; je vražedkyně.

Román je pretkaný intertextualitou, priamymi i nepriamymi odkazmi na ďalšie literárne diela, z ktorých najdôležitejšími sú Carollova Alica v krajine zázrakov – podľa ktorej Marian dostáva svoje prvé krycie meno – a Saroyanov Odvážny mladý muž na lietajúcej hrazde – ktorý sa v knihe opakovane vyskytuje ako asociácia spojená s Marianiným príletom do Francúzska a zároveň poskytuje krycí názov celej akcii.

Keďže v škole sa práve intenzívne zaoberáme skúmaním dvoj-/viacjazyčnosti, bol pre mňa tento aspekt príbehu nemenej zaujímavý ako dramatické naháňačky v uliciach Paríža. Marian suverénne ovláda angličtinu aj francúzštinu a oba podľa potreby používa ako svoj materinský jazyk. Koniec koncov, práve táto zručnosť (a „tie správne známosti“, hoci nie v tom slova zmysle, v akom tieto slová obvykle používame) jej zaručila účasť na celej tajnej akcii. Marian však zjavne tiahne skôr k francúzštine – už v Anglicku tento jazyk používa ako ten srdcu bližší, ten, ktorý upokojuje a uzatvára do bubliny pred okolitým anglickým chladom. Zároveň však sú veci, pre ktoré vo francúzštine nemá, nechce mať pomenovanie, ako keď napríklad používa anglické slovo pimp, pasák, po nepríjemnej príhode na parížskej stanici. Dvojjazyčnosť je spása, kľúč, ktorý otvára dvere vzrušujúcim udalostiam a umožňuje činy, na ktorých záleží. A zároveň je to riziko, zbraň, ktorá sa môže ľahko otočiť proti tomu, kto ňou operuje.

Dívka, která spadla z nebe je román, ktorý má toľko vrstiev, koľko v ňom čitateľ bude ochotný nájsť, a takmer by som tvrdila, že určite ešte nejakú nepovšimnutú navyše. A ak z tejto knihy spravia film, a bude ho točiť Hollywood, presne viem, ktoré slová z knihy použijú do traileru (hlasom Dona LaFontainea):

Její život je jedna velká přetvářka. Lež je měna, na kterou se přepočítává všechno, co dělá a čím je. Klam je její největší kapitál.

O svetle fakieľ, jahňacine, skopávaní klobúkov a gýči

Asi vás neprekvapím tvrdením, že jeseň je definitívne tu. Čo ale považujem za zaujímavejšie, sú znaky, podľa ktorých sa tento fakt v Nórsku neomylne spozná – okrem takých tých zrejmých akými sú klesnutie teplôt na cca 10 °C, častejšie dažde, odlietanie vtákov na juh a chuť na čaj s rumom.

Oficiálne sa to spustilo asi 25. septembra, akciou Elvelangs i fakkellys, čo znamená niečo ako „popri rieke vo svetle fakieľ“ a je to osloská oslava jesennej rovnodennosti. Vo štvrtok večer po zotmení sa teda zhaslo elektrické osvetlenie pozdĺž rieky Akerselva a rozsvietili sa tisícky sviečok, fakieľ, ohňov. A stovky ľudí sa popri tomto vysvietenom divadle vybralo na nočnú prechádzku, ktorá bola ozvláštnená desiatkami vystúpení, koncertov, drobných predstavení a, samozrejme, stánkami s kávou a waflami. A musím uznať, bolo to čarovné. Ale predsa len, bol to môj prvýkrát a nebola som úplne pripravená, čo čakať, takže nabudúce sa celkom určite lepšie oblečiem a rozhodne pred tým nepôjdem do knižnice, aby som potom nemusela tie kilometre putovať s neprimeranou záťažou.

Ďalším neklamným znakom jesene je fakt, že ranné rady na kávu v ktorejkoľvek zo školských kantín narástli dvoj- až štvornásobne, ľudia si v zúfalej túžbe po kofeíne nechávajú kávu čapovať do vlastných termosiek/termopohárov a tie potom nepúšťajú z ruky za žiadnu cenu – snáď len keď idú na záchod, ale ani tým by som si nebola istá.

Na vývesných štítoch pred reštauráciami sa postupne začína objavovať čarovné slovíčko „fårikål“, čo je tradičné nórske jedlo a patrí k jeseni tak ako kapor k slovenským Vianociam, možno dokonca ešte viac. Ide o jahňacie mäso (s kosťami, posekané na asi dvojcentimetrové kúsky) s hlávkovou kapustou. Je to jedlo veľmi jednoduché a strašne, strašne dobré. Ak by niekto mal záujem o „recept“: do veľkého hrnca sa navrství jahňacie a kapusta pokrájaná na väčšie kusy, jednotlivé vrstvy sa posolia, pridá sa celé čierne korenie, prípadne trochu múky (na zahustenie), podleje sa to troškou vody a potom už len dusiť a dusiť, minimálne dve hodiny, kým mäso neodpadáva od kosti (podobne ako pri rebrách). Podáva sa so zemiakmi a zjedia sa toho minimálne dva taniere, také dobré to je. Minulý štvrtok bol národný fårikål deň. Neviem, čo presne to znamená, okrem toho, že vtedy majú fårikål všade a kapusta sa dá kúpiť asi za dve koruny. A, keď už boli Nóri tak pekne fårikålovo nabudení, rozhodli sa, že tento víkend spravia rekord v najväčšom množstve navareného a zjedeného fårikålu (čo, priznajme si, zas taký ambiciózny počin nie je, vezmúc do úvahy fakt, že fårikål jedia iba Nóri).

Takže cez víkend bola v meste veľká fårikål párty – celý piatok a sobotu sa na hlavnej ulici statočne vyváralo a fårikål mohol ochutnať každý, kto sa odvážil vstúpiť do stanu na to určeného. 

My sme sa odvážili a okrem toho, že sme si pochutili, mali sme šťastie aj na kultúrnu vložku – šikovný fidlikant hral na husličky do taktu chlapcom, ktorí rôzne poskakovali, stavali sa na hlavu a skopávali z tyčky klobúk, čo je ďalšia tradičná nórska kratochvíľa a volá sa to hallingdans (alebo lausdans).

No a napokon, tie farby! Tie farby... milujem miestnu jeseň, každý výhľad z každého okna je ako gýčovitá pohľadnica. A viete čo, Nórsko na jeseň je aspoň tak dobré ako Nórsko v lete!