O nórskych skúškach, načistenej mrkve a učiteľkách na záchodoch

Skúškové začalo. A to celkom zhurta, ešte v stredu som mala posledné prednášky a už v piatok prvú skúšku. Celý semester je v Nórsku oproti Slovensku/ČR posunutý tak o mesiac skôr. V lete som z toho úplne nadšená nebola – predsa len, začiatok semestra v polovici augusta, v dobe, kedy ma u nás obvykle očakával ešte kopec čistokrvne letných dobrodružstiev – teraz ale začínam oceňovať výhody tohto systému. Poslednú skúšku mám 5. decembra, do sviatkov teda dva týždne (školského) voľna, nevraviac o sviatkoch samotných, ktoré po rokoch rokúcich nebudem tráviť s vidinou skúšok, visiacich nado mnou ako Damoklov meč, v až príliš blízkej budúcnosti.

Skúšky mám len tri – na každý predmet jednu. Celkovo je tu zvykom mať predmetov menej, ale s pomerne väčším množstvom povinností a tomu zodpovedajúcim vyšším kreditovým ohodnotením. Na každý predmet je nutné (resp. viac než odporúčané) priebežne čítať nezanedbateľné množstvo literatúry. A čítať naozaj a naozaj priebežne človeku dosť výrazne uľahčí život. Jednak to výrazne pomáha, aby človek na hodinách pri debatách typu „polemizujte, ako by sa dalo namietať proti riešeniu x problému y autora z v článku abc“ nevyzeral ako blbec, druhak sa na skúške zaručene objaví otázka, ktorú bez prečítania daného článku/kapitoly nemáte šancu zodpovedať.

Ďalšia vec sú povinné písomné práce/prezentácie, niečo ako polsemestrálky. Dosť často sú skupinové (u mňa 2 z 3), spravidla koncipované tak, aby človek musel nielen naštudovať teóriu, ale naštudované aj aplikoval (my sme boli raz na pozorovaní na vyučovaní na nórskej základnej škole, následne sme mali „analyzovať“ priebeh vyučovania so zameraním na tie metódy/otázky, ktoré sme si sami vybrali ako predmet pozorovania; raz sme robili interview s viacjazyčnými respondentmi a následne sme zozbierané opäť konfrontovali s problematikou preberanou na prednáškach; raz sme dostali nórsku písomnú prácu cudzojazyčného žiaka a mali sme ju analyzovať z hľadiska syntaktického, sémantického etc., táto posledná úloha bola samostatná). Musím povedať, že to boli úlohy časovo celkom náročné, ale naozaj zaujímavé a nedá sa poprieť, že som sa pri nich fakt dosť naučila. Tieto práce nie sú hodnotené, môžu byť len uznané/neuznané (hoci pri 2 z 3 sme dostali aj relatívne vecnú spätnú väzbu), sú však považované za prerekvizitu pripustenia ku skúške – tj., nenapíšeš prácu/nenapíšeš ju dosť dobre, nemôžeš ísť ku skúške.

Samotné skúšky sú potom písomné aj ústne (častejšie písomné, ja mám písomné dve, jednu ústnu). Termíny skúšok z každého predmetu sú pevne dané – tj. skúšky mám 23. a 28.11. a 5.12. Vybrať si nemôžem, len pri skúškach, ktoré prebiehajúc viac dní (u mňa tá posledná, kde sa skúša celý prvý decembrový týždeň), mám nárok do istého dátumu poslať žiadosť o termín v konkrétny deň, v prípade, že mám na to vážny dôvod (iná skúška, práca). Ako sa inak rieši, keď termíny kolidujú, to netuším, ale nie je úplne neobvyklé mať skúšku v stredu, v piatok a potom hneď v pondelok.

Ústna skúška má prebiehať tak, že na každého skúšaného je vyhradených 30 minút. Skúšaný dostane tému/okruh a cca 25 minút má na ňu odpovedať, pri čom bude dostávať doplňujúce otázky. Toto zatiaľ poznám len veľmi teoreticky, na ústnej skúške som ešte nebola, takže som sama zvedavá, ako to bude vyzerať.

Písomná skúška trvá štyri hodiny. Pozostáva z dvoch častí – úloha s dlhou odpoveďou a úlohy s krátkymi odpoveďami. Pri dlhej odpovedi človek obvykle dostane jedno zadanie, ktoré má zodpovedať (niekedy má na výber z dvoch), pri krátkych odpovediach si človek musí vybrať tri z piatich (prípadne štyri zo šiestich). Koľko je to správne množstvo pri dlhej a pri krátkej odpovedi vám nepovie nikto, dozviete sa len toľko, že čas by mal byť rozdelený rovnomerne medzi tieto dve časti – a že teda tri krátke by mali cca rozsahovo (a výpovednou hodnotou) zodpovedať jednej dlhej. Nuž, ja som odovzdala 7 strán husto popísanej A4, zatiaľ čo spolužiačka (pravda, výrazne väčším a rozvláčnejším písmom, ale aj tak) strán 21... tak vám neviem, ostáva len dúfať, že moje odpovede šli priamo k veci a brilantne zhrnuli všetko podstatné, čo povedané byť malo. Mimochodom, na výsledky sa čaká dva až tri týždne, takže držte palce.

Inak priebeh skúšky je celkom zábavný. Človek môže mať na lavici písacie potreby, nejaké jedlo, pitie, vreckovky a študentský preukaz, zvyšok musí byť nielen v taške, ale tašku ani nemožno mať po ruke, musí byť spolu s kabátom odložená v jednom rohu miestnosti. Skúška trvá naozaj dlho, takže ľudia si urobia pohodlie, povyzúvajú sa, vyložia desiaty... niekto má chlebík, niekto dózu načistenej mrkvy, jedna žena mala dokonca šejker a nejakou záhadnou zmesou a liter mlieka, z toho mlieka postupne odlievala do šejkra a priebežne tento záhadný elixír popíjala. Za toľkú dobu sa človeku chce ísť na záchod aj niekoľkokrát, takže musí zodvihnúť ruku, počkať, kým k nemu nepodíde niekto z dozorkonajúcich a v jeho spoločnosti slávnostne odíde na záchod. Poviem vám, čúrať a pri tom myslieť na to, že za nie práve zvukotesnými dverami číha vaša vyučujúca, ten pocit som nezažila asi od škôlky.

Takže skúškové začalo, a to zhurta. Ale tá predstava, že budem po Vianociach tráviť celé dni len čítaním kníh, ktoré dostanem pod stromček, a to bez výčitiek svedomia... na nezaplatenie.

O švédskom Midsomeri, zatláčaní sĺz a poctivých novinároch

Pred mesiacom som sa odvážne prihlásila o ďalšiu reading copy v Knihe Zlín, konkrétne o najnovší český preklad detektívneho románu švédskej Mari Jungstedt: Této tiché noci, s vidinou, že sa chystám na zaslúžené prázdniny na Slovensko a v lietadle, vlaku a tak celkovo budem mať kopec času na čítanie, premýšľanie a recenzovanie. A potom sa veci nejak skomplikovali, do toho sa mi pokazil Kindle, potom som zase cestovala do Švédska, medzitým som začala v novej práci... a jednoducho som úplne trápne nedokázala dodržať sľúbené a neviem, či mi s takýmto prístupom ešte niekedy knihu z Knihy Zlín pošlú.

Každopádne, dobrá správa je, že medzitým mi prišiel nový Kindle a ja konečne viem, kto je vrah. Žiaľ sa mi so starým nenávratne stratili aj poznámky a podtrhnuté pasáže z toho, čo som prečítať stihla, takže si pri písaní väčšinou budem musieť vystačiť s mojou, často nie veľmi spoľahlivou, pamäťou.

Ako som pri čítaní bystro pochopila, Této tiché noci je druhým titulom detektívnej knižnej série, odohrávajúcej sa na ostrove Gotland. A ako zase teraz bystro pochopil môj čitateľ, prvý diel som nečítala. Dobrá správa je, že to vôbec nevadí. Čitateľ sa vo vzťahoch a narážkach na dej minulý zorientuje rýchlo a samotná autorka dáva dobrý pozor, aby sa pri tom veľmi nenamáhal.

Každopádne, ostrov Gotland podľa všetkého priťahuje zlo takmer ako britský Midsomer. Hneď v prvom diele vystrájal masový vrah a ani tento zločinec si nevystačí len s jednou obeťou. Ale môžeme byť pokojní, Gotland nie je zas taký malý ostrov, ako by sa nevedúcemu čitateľovi mohlo zdať, podľa internetov má viac ako 3 000 km² a takmer 60 000 obyvateľov, takže pole pôsobnosti pre ďalšie zločiny (a ďalšie diely) viac než široké.

Keďže sme teda na švédskom ostrove, užijeme si popisy krajinky, počasia (ktorým sú Škandinávci priam posadnutí) aj premien ročných období. Prostredie je teda vykreslené viac než presvedčivo, i atmosféra súhlasí s tým, čo človek od správne pochmúrnej jesennej detektívky očakáva.

Samotný príbeh sa odohráva vo viacerých rozprávačských líniách. Sledujeme povaľača Henryho Dahlströma, detektíva Knutasa, uzavretú dievčinu Fanny, učiteľku Emmu Winarvovú, novinára Johana Berga. Niektoré z vymenovaných postáv umrú, iné som mala chuť prizabiť ja.

Čo sa týka postáv, celkovo som mala problém obľúbiť si ich, či aspoň vžiť sa do nich alebo im uveriť. Viem, nie je to povinné, ale čo si budeme klamať – také knihy sa jednoducho čítajú lepšie. Zároveň som sa nemohla zbaviť pocitu, že z knihy strašne cítiť, že ju napísala žena. Hlavná postava celej série, ostrieľaný detektív s dlhoročnou praxou, počas ktorej už iste videl mnoho nepekného, sa len ťažko bráni dojatiu v kostole: „Jeden z chlapců, nemohlo mu být víc než deset let, zpíval tak krásně a jasně vysokým hlasem, až musel Knutas zatlačit slzy.“ A vôbec tam chlapi na môj vkus nejak pričasto majú slzy na krajíčku, láskyplne pozorujú svoje ženy, či vedú hysterické dialógy o tom, ako veľmi dotyčnú milujú („Nechápeš to?!“). Sorry, ale takto by to chlap skrátka nikdy nenapísal.

V súčasnej škandinávskej detektívke je dosť v kurze snažiť sa príbehu dodať akýsi iný rozmer, niečo „navyše“. Dosť často to býva spoločenská kritika, politické pozadie, historické reálie. V tomto románe sa zjaví štipka toho, ždibec onoho. Nahryznutá snaha poukázať na nebezpečenstvo ignorancie pomerov v nefunkčnej rodine či trochu úsmevná idealizácia novinárskej etiky. Pri čítaní pasáže „Po návratu do redakce materiál prošli a prodiskutovali s redaktorem. Co se hodí k odvysílání a co ne? Vyloučili příliš drastické sekvence se zraněnými, vystřihli rozhovory s lidmi, kteří byli evidentně v šoku, a také všechno, co by mohlo znamenat příliš velký zásah do soukromí.“ som sa nemohla ubrániť pocitu, že z toho mála, čo občas vídam v správach, sa obvykle novinári snažia práve o podobný "úlovok".

V súčasnej škandinávskej krimi literatúre občas človek natrafí na aj psychologizujúce motívy. No a niekedy je tam navyše romantika. A ja teda za seba musím povedať, že, aspoň v tomto konkrétnom prípade, romantika by ani byť nemusela. Celá jedna dejová línia je v príbehu podľa môjho názoru nie veľmi vydarená, často patetická, rozvláčna a najmä úplne zbytočná.

Suma sumárum, román sa nečíta vôbec zle. A ak je čitateľ nežná duša, ktorá má rada trochu napätia ale báť sa chce iba trošičku, zato ale oceňuje intímne pocity jednotlivých postáv a nejaké to analyzovanie vzájomných citov, tak toto by mohla byť tá správna kniha. Kritickejší čitateľ sa však musí pripraviť na pasáže, ktoré námietkam dávajú priestoru viac, ako by sa možno hodilo.