Sľúbila som, že napíšem o tom,
ako som hrala vo filme. Ale všetko sa tu deje tak rýchlo, že to, čo sa stalo
pred dvomi týždňami, je už strašne dávno. Tak napíšem len to, že to bol film
Blind, v ktorom hrá Henrik Rafaelsen, ktorého som toto leto videla vo
filme Sykt Lykkelig (u nás uvedený bohvieprečo pod anglickým názvom Happy
Happy), v ktorom okrem iného behal holý po snehu, takže som sa úplne
neprofesionálne cítila trochu nesvoja, keď som zistila, že mám pri natáčaní
sedieť vedľa neho, veď ja viem, ako vyzerá holý, to je skoro akoby sme spolu už
niečo zažili, aj keď on nie! A ešte napíšem, že mojou úlohou bolo sedieť v reštaurácii
a tváriť sa, že sa rozprávam s chlapíkom, ktorého posadili oproti
mne, a zvládla som to bravúrne a som si istá, že týmto na filmovej scéne určite
prerazím. A napokon napíšem, že bolo strašne smiešne byť tam so všetkými
tými nórskymi dievčinami, ktoré to strašne prežívali a každá jedna chce
byť herečka, tak si dôležito vymieňali skúsenosti z iných komparzov a navzájom
si radili, čo majú robiť (akoby tam snáď bol nejaký priestor na zvláštnu dávku
kreativity).
Potom ubehlo pár dní, počas
ktorých som chodila do školy, stretla sa s Marekom, ktorý sa tu zastavil
na svojom nórskom výlete a Marošom, ktorý sem prišiel na stáž a obaja
mi priviezli príjemný závan domova, no a potom som sa rozhodla, že mám asi
nejako priveľa voľného času alebo tak niečo, tak idem pracovať ako dobrovoľník
na knižný festival v Osle, ktorý sa koná 14.-16. septembra. No a minulý
víkend prišiel, prevalil sa ako veľká voda a v pondelok ráno ma
zanechal požutú jak noviny, vypľutú na breh jak chcíplu veľrybu a veľmi príjemne
vyčerpanú všetkým tým, čo sa cez víkend stihlo udiať.
V piatok som celý deň
pracovala na knižnom festivale, bolo to hektické, zaujímavé, pútavé, zábavné a rozširujúce
obzory, stretla som kopec ľudí tak či onak sa zaoberajúcich literatúrou,
pochodila stánky a odniesla si hneď niekoľko výborných kníh – pár ako „výplatu“
za výpomoc a dokonca jednu detskú venovanú priamo autormi, čo sú Klaus a Hilda
Hagerup.
V ten deň bola v Osle aj Noc
kultúry, čo znamená celé priehrštie kultúrnych udalostí a galérií a múzeí
zadarmo, tak sme to museli patrične využiť. Po práci si ma teda prišiel
vyzdvihnúť Zdeněk s Američanom Edom, ktorého si na daný víkend osvojil, a vybrali
sme sa do víru živého nočného mesta. Zašli sme do Dómu, kde (okrem iných) sedeli
nejaké strašidelné postavy v sutanách a dosť desivo nahlas mrmlali,
neviem, či to mal byť nejaký program alebo len tak silno verili. Boli sme v Národnej
galérii, kde sa nám Zdeněk podľa očakávania hneď stratil, tak musel chudák Ed
absolvovať prehliadku iba so mnou a vypočuť si všetky tie premúdrelé kecy ku
každému z obrazov, o ktorom som aspoň niečo vedela. A potom sme
šli, už v zostave rozšírenej o znovunájdeného Zdeňka a Andreia, kamaráta z Rumunska,
smer prístav a ohňostroje. Cestou sme sa zastavili na prehliadku krásnej, vyše
storočnej lode, dali si zaslúžené wafle a kávu a vyšplhali sme sa na hradby pevnosti Akershus, aby sme mali dobrý výhľad na celú tú ohňostrojovú
parádu – a že teda bolo na čo pozerať. Na záver sme zašli na párty „Tanec
na knižných policiach“, ktorá sa konala v miestnej knižnici ako súčasť
knižného festivalu. A bolo to výborné, vďaka netradičnému miestu celá
akcia získala skvelú atmosféru, nálada bola výborná a dokonca aj DJ hral
znesiteľne (hoc slovo DJ je v tomto prípadne značne predimenzované, púšťať
pesničky z počítača by som pravdepodobne dokázala aj ja), ľudia sa výborne
bavili, niektorí tancovali aj priamo na tých knižných regáloch, ako sám
názov kázal, a ako bonus sme vymysleli hneď niekoľko veľmi špecifických
druhov tanca.
V sobotu sme vstávali veľmi,
veľmi neskoro. A keďže Oslo nikdy nespí, keď je tá lepšia polovica roka,
konal sa v meste okrem festivalu kníh aj festival jedla, čo je niečo ako
raj na zemi – dobré knihy a dobré jedlo v rovnakom čase a na rovnakom
mieste. Takže sme sa vybrali na festival jedla, kde sa nám Zdeněk podľa
očakávania hneď stratil, a my s Edom sme len tak blúdili medzi
stánkami a ochutnávali brunosty, lososy, soby, losy, jelene, ovce, kozy a medvede
(a najlepšia bola jednoznačne losia klobása s čučoriedkami). Potom už bol
tak nejako zase večer, tak som len prebehla knižným festivalom a utekala sa
socializovať na slovenskú párty, ktorú tú každý mesiac usporadúvajú miestni
Slováci. A poviem len toľko, že dobré domáce pálené za (na nórske pomery) výborné ceny a k tomu výborný guláš ma neurážajú, takže pokojne
pôjdem zas.
V nedeľu som vstávala veľmi,
veľmi neskoro. A keďže ma uplynulé dva dni trochu zmohli, dopriala som si
príjemnú lenivú nedeľu s Remarquem v posteli, čo pravdepodobne nikoho
nezaujíma, ale ja mám strašnú potrebu povedať, že Traja kamaráti boli
bezkonkurenčne to najlepšie, čo som za dlhú dobu čítala a ak ste to ešte
nečítali, určite tak urobte. Keď som osušila slzy, vysmrkala sa a podumala
nad životom a tak vôbec, tak som sa zase pozviechala a vyrazila naspäť
do mesta.
Večer bolo totiž vyvrcholenie knižného
festivalu, tak sme mali záverečnú párty, kde boli všetci, čo festival
organizovali a nejakým spôsobom sa na ňom podieľali... okrem iných tam bol
jeden americký spisovateľ, Adrian Todd Zuniga, zakladateľ skvelého projektu, o
ktorom u nás ešte moc nepočuť, Literary Death Match - súťaž povedala by som
takmer kabaretného typu, skvelá to vec (4 writers, 3 judges, 2 rounds, 1 epic
finale). Chalanisko začal toto organizovať s ďalšími ľuďmi a známymi od
literatúry doma v Los Angeles (podarilo sa mu získať mená ako napr. Chuck
Palahniuk), neskôr to rozšíril do New Yorku, Londýna a ďalších miest, kde sa to
koná pravidelne, plus príležitostne v rôznych iných mestách (Peking, Helsinky,
Oslo...) a momentálne pracuje na tom, aby to spravili aj ako televízny program.
On sám väčšinu tých programov nielen vymýšľa, ale aj moderuje, čiže náplňou jeho
práce je cestovať po svete, stretávať zaujímavých spisovateľov a potom dlho do
noci vysedávať napríklad v nejakom jazzovom klube a debatovať o literatúre. Doteraz som nemala úplne jasno v tom, čo presne je job snov, po nedeľnej noci mi to je jasné. Musím povedať, že som si to stretnutie náramne užila, je
to nehorázna dávka energie a pocitu zmysluplnosti, stretnúť niekoho podobného.
Dnes som už toho napísala viac,
ako si väčšina z vás chcela prečítať, takže končím, ale okrem toho som sa
dnes aj presťahovala, takže v dohľadnej dobe tu budem celkom určite
spievať ódy na moje nové bývanie. A navyše definitívne prišla jeseň, čo
človeka vždy donúti zaliezť do tepla k piecke alebo krbu a niečo písať
alebo čítať, a keďže som dostala dve knihy od Knihy Zlín (najnovšieho Nesbøa
a Mawera), aby som na ne napísala recenzie, tak aj k tomu sa celkom určite
čoskoro dostanem.