nedeľa 2. septembra 2012

O bryndzi, filharmónii aj karaoke, lekcii z lásky a lietadlách


Jeden z paradoxov, ktorými som tu postihnutá, je fakt, že hoci sú tu dni dlhšie, ujdú vždy akosi extrémne rýchlo. A tak ma pomalé decentné stmievanie okolo deviatej večer zastihne vždy zásadne nepripravenú a zaskočenú. Aby som ale nekrivdila, musím uznať, že som tu toho už stihla zažiť príjemne veľa. A keďže som sa akosi nedostala k pravidelnejším reportom, vyvrhnem to tu takto naraz, tak, ako mi to osvedčená technika prúdu vedomia umožní.

Vďaka dávnejším kontaktom nórskym i nenórskym a vďaka škole som sa tu stihla zoznámiť s množstvom ľudí najrôznejšieho veku, povolania, národnosti a pohlavia. Ok, to s tými pohlaviami je trochu prehnané, ale škála národností ma samu prekvapila. Nóri, Česi, Američania, Ír, Škót, Poliaci, Islanďan, Maďarka, Pakistanec, Portoričanka, Nemec, Srbka, Ukrajinka, Talian, Španiel a chalanisko z Afganistanu, čo za svet netuším, ako sa takto pekne jednoslovne povie (a wiki mi nepomáha, lebo hovorí, že v Afganistane žijú: Paštúni, Tadžici, Uzbeci, Kirgizi a ďalší. A ďalej tvrdí, že „daríjčinu možno počuť z úst Tadžikov, Hazárov, Ajmákov a Kizilbašov“ a teda jednu vec viem určite, a to že dotyčný hovorí darí(jčinou), takže okruh podozrivých sa nám zužuje. Ale to len tak na okraj, aby ste videli, aké zásadné terminologické problémy musím riešiť.) A to rátam len tých, s ktorými som sa bavila dlhšie ako desať minút. Začínam veriť tomu, čo nás učia v škole – že totiž 23 % obyvateľov Osla tvoria prisťahovalci, hovoriaci približne 150 rôznymi jazykmi. Babylon hadr.

Zažila som večer v karaoke bare, a to teda žiadne „Lásko má, já stůňu“ ako v bánovskom Woode po desiatom pive, ale černošky, čo spievali akoby tým mohli niekomu zachrániť život, chalanisko, čo normálne spieva v opere a ďalší, ktorý pre zmenu spieva v jednej kapele a skrátka, nečakané zážitky, lepšie ako zostrih najlepších vystúpení talentových speváckych súťaží. Zažila som   koncert filharmónie (Óda na radosť a iné dobroty) pod holým nebom v prístave pred osloskou radnicou, keď som sedela na móle, hľadela na more a usilovne sa tešila, ako mi sám názov celého podujatia kázal; koncert Manu Chao na rovnakom mieste, len v iný deň a dobu skôr nočnú ako dennú a najmä vo výrazne príjemnejšej spoločnosti; a koncert miestnej kapely v svojráznom potemnelom klube pri rieke, kde sme stretli čarovný párik (zrejme) dôchodcov, ktorí si objednali po deci asi vodky (alebo niečoho podobného), držali sa za ruky a dávali si pusinky, keď jeden z nich šiel na záchod, a vôbec sa chovali ako na prvom rande, a potom nám pán prezradil, že sú manželia tridsať rokov.

Bola som na návšteve u môjho obľúbeného nórskeho spisovateľa, Bjarteho Breiteiga, a jeho ženy, aby sme neskôr šli na pivo, kde ma zoznámil s ďalšími autormi, ktorých knihy mi krátili/budú krátiť nejeden dlhý večer (Trude Marstein, Tonje Røed, Øyvind Ellenes, Ole Robert Sunde, Mette Karlsvik a Terje Holtet Larsen). Cítila som sa ako puberťáčka, čo sa na rockovom koncerte omylom dostala do zákulisia.

Vozila som sa na lodičkách, grilovali sme pri jazere a potom sme sa v tom jazere pod vplyvom fľaše vína a otužilých Nórov navôkol aj okúpali, opäť som zašla na Operu, miestnu pevnosť Akershus, niekoľkokrát na Aker Brygge pozrieť sa, aké kúsky modernej architektúry pribudli posledné dva roky a pochodila Oslo krížom-krážom, dokopy pešky 125,57 km (rátajúc dni, kedy som si nezabudla vziať krokomer, moju novú obľúbenú hračku). Stihla som sa týždeň tešiť z toho, že mi prišiel milý a stihla som aj smútiť, že zase odišiel.

Pomáhala som variť pivo, ochutnala údenú veľrybu, obľúbila si brunost, niekoľkokrát piekla lososa a dusila jahňacinu a v rámci šírenia stredoeurópskej stravy uvarila guláš, bryndzové halušky, bryndzovú polievku a naložila utopence.

A dnes, dnes tu bol letecký deň a videla som napríklad aj toto:

Žiadne komentáre: