Jeden z paradoxov, ktorými som tu postihnutá, je fakt,
že hoci sú tu dni dlhšie, ujdú vždy akosi extrémne rýchlo. A tak ma pomalé
decentné stmievanie okolo deviatej večer zastihne vždy zásadne nepripravenú a zaskočenú.
Aby som ale nekrivdila, musím uznať, že som tu toho už stihla zažiť príjemne
veľa. A keďže som sa akosi nedostala k pravidelnejším reportom,
vyvrhnem to tu takto naraz, tak, ako mi to osvedčená technika prúdu vedomia
umožní.
Vďaka dávnejším kontaktom nórskym i nenórskym a vďaka
škole som sa tu stihla zoznámiť s množstvom ľudí najrôznejšieho veku,
povolania, národnosti a pohlavia. Ok, to s tými pohlaviami je trochu
prehnané, ale škála národností ma samu prekvapila. Nóri, Česi, Američania, Ír,
Škót, Poliaci, Islanďan, Maďarka, Pakistanec, Portoričanka, Nemec, Srbka, Ukrajinka,
Talian, Španiel a chalanisko z Afganistanu, čo za svet netuším, ako
sa takto pekne jednoslovne povie (a wiki mi nepomáha, lebo hovorí, že v Afganistane
žijú: Paštúni, Tadžici, Uzbeci, Kirgizi a ďalší. A ďalej tvrdí, že „daríjčinu
možno počuť z úst Tadžikov, Hazárov, Ajmákov a Kizilbašov“ a teda jednu
vec viem určite, a to že dotyčný hovorí darí(jčinou), takže okruh podozrivých
sa nám zužuje. Ale to len tak na okraj, aby ste videli, aké zásadné
terminologické problémy musím riešiť.) A to rátam len tých, s ktorými
som sa bavila dlhšie ako desať minút. Začínam veriť tomu, čo nás učia v škole
– že totiž 23 % obyvateľov Osla tvoria prisťahovalci, hovoriaci približne 150
rôznymi jazykmi. Babylon hadr.
Zažila som večer v karaoke bare, a to teda žiadne „Lásko
má, já stůňu“ ako v bánovskom Woode po desiatom pive, ale černošky, čo
spievali akoby tým mohli niekomu zachrániť život, chalanisko, čo normálne
spieva v opere a ďalší, ktorý pre zmenu spieva v jednej kapele a skrátka,
nečakané zážitky, lepšie ako zostrih najlepších vystúpení talentových
speváckych súťaží. Zažila som koncert filharmónie
(Óda na radosť a iné dobroty) pod holým nebom v prístave pred
osloskou radnicou, keď som sedela na móle, hľadela na more a usilovne sa tešila,
ako mi sám názov celého podujatia kázal; koncert Manu Chao na rovnakom mieste,
len v iný deň a dobu skôr nočnú ako dennú a najmä vo výrazne
príjemnejšej spoločnosti; a koncert miestnej kapely v svojráznom potemnelom
klube pri rieke, kde sme stretli čarovný párik (zrejme) dôchodcov, ktorí si
objednali po deci asi vodky (alebo niečoho podobného), držali sa za ruky a dávali
si pusinky, keď jeden z nich šiel na záchod, a vôbec sa chovali ako
na prvom rande, a potom nám pán prezradil, že sú manželia tridsať rokov.
Bola som na návšteve u môjho obľúbeného nórskeho
spisovateľa, Bjarteho Breiteiga, a jeho ženy, aby sme neskôr šli na pivo,
kde ma zoznámil s ďalšími autormi, ktorých knihy mi krátili/budú krátiť
nejeden dlhý večer (Trude Marstein, Tonje Røed, Øyvind Ellenes, Ole Robert
Sunde, Mette Karlsvik a Terje Holtet Larsen). Cítila som sa ako puberťáčka, čo
sa na rockovom koncerte omylom dostala do zákulisia.
Vozila som sa na lodičkách, grilovali sme pri jazere a potom
sme sa v tom jazere pod vplyvom fľaše vína a otužilých Nórov navôkol
aj okúpali, opäť som zašla na Operu, miestnu pevnosť Akershus, niekoľkokrát na
Aker Brygge pozrieť sa, aké kúsky modernej architektúry pribudli posledné dva
roky a pochodila Oslo krížom-krážom, dokopy pešky 125,57 km (rátajúc dni,
kedy som si nezabudla vziať krokomer, moju novú obľúbenú hračku). Stihla som sa
týždeň tešiť z toho, že mi prišiel milý a stihla som aj smútiť, že
zase odišiel.
Pomáhala som variť pivo, ochutnala údenú veľrybu, obľúbila
si brunost, niekoľkokrát piekla lososa a dusila jahňacinu a v rámci šírenia
stredoeurópskej stravy uvarila guláš, bryndzové halušky, bryndzovú polievku a naložila
utopence.
A dnes, dnes tu bol letecký deň a videla som
napríklad aj toto:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára