O nórskej byrokracii, vánku a káve zadarmo

Pred takmer štyrmi rokmi som si založila blog, v domnení, že odteraz bude môj život úplne iný, akčnejší, plný dobrodružných momentov a vzletných myšlienok, ktoré bude treba zachytiť a podeliť sa o ne so svetom. Nuž, nasledujúce štyri roky neboli vôbec zlé, práve naopak, ale akosi ostalo pri jedinom príspevku, tom z Osla. Je preto také milé a trochu symbolické, že som sa znovu rozhodla to tu oživiť práve po príchode do Osla. Ale tentokrát sa tu plánujem zdržať dlhšie, intenzívnejšie, vážnejšie. Tak nejak naplno.

Dnes som sa zobudila do prvého upršaného rána, odkedy som tu. A to je už desať dní. Okrem iného to znamená, že som mala ideálne (poveternostné) podmienky na to, aby som sa s Oslom a životom v ňom zoznámila, zvykla si naň, zamilovala sa doň. Tiež to znamená, že som behala v tielkach a krátkych rukávoch, hodiny vylihovala na tráve a čítala si, sedela na móle a húpala nohami s výhľadom na more a pri tom všetkom sa nechávala ofukovať osviežujúcim morským vánkom. A potom som z toho všetkého samozrejme nachladla a skrotla.

Chcela som napísať o tom, aké je skvelé, že za dobu, čo som tu, som ešte nepotrebovala nórsku hotovosť (pretože prvý týždeň som ani žiadnu nemala). Všade mi stačila platobná karta a rýchlo a ľahko som mohla zaplatiť kedykoľvek kdekoľvek čokoľvek. Tu sú ľudia zvyknutí platiť kartou úplne všetko, takže ak vám bude  trápne platiť kartou jedny žuvačky, no stress. Tu je to bežné. Potom sa mi ale stalo, že som si v jednej z mnohých kaviarní na univerzite kupovala kávu a terminál nechcel zožuť moju cudzokrajnú kartu, tak som zosmutnela a oznámila: ikke penger, ikke kaffe. A mládenec na mňa milo pozrel, že kaffe samozrejme bude, zaplatím mu napríklad zajtra, veď to nie je moja vina, že to nejde... Odvtedy som hotovosťou musela platiť už asi dvakrát, ale stáva sa to zriedka a na miestach skôr okrajových, bežného turistu to asi tak ľahko nepostretne. Apropos, nórska hotovosť – ak už si nejakú chcete brať, určite si ju zadovážte doma. Tu zmenárne prakticky nie sú a v tých pár sa za samotnú výmenu platí 50 NOK poplatok a navyše, kurz je nie veľmi výhodný.

Chcela som tiež napísať o tom, aké byrokratické peklo človeka čaká, keď sa tu rozhodne usadiť. Že potrebuje povolenie k pobytu, alebo aj nie, podľa toho, s kým sa človek o tom baví a z akých zdrojov sa snaží zorientovať; že ale každopádne potrebuje byť zaregistrovaný a dostať nórske rodné číslo; že ale na to, aby ho človek mohol dostať, si musí dohodnúť osobnú schôdzku na polícii, a to prosím pekne cez internet, s najbližším voľným termínom 18. októbra (!), napriek tomu, že online registráciu už vykonal a všetko, čo ešte treba, je odovzdať kópiu pasu, preukazu poistenca a prijímacieho listu od univerzity (čo mám samozrejme už týždeň nachystané). Že som sa rozhodla teda trpezlivo čakať a zatiaľ si kúpiť aspoň nórske telefónne číslo, ktoré mi ale nejde aktivovať, pretože nemám nórske personnummer (aka nórske „rodné“ číslo). Že som si chcela založiť účet v banke, čo ale nejde, pretože nemám nórske personnummer.  Že som si chcela aspoň vybaviť študentskú kartičku, aby som si mohla požičiavať knihy a venovať sa iným študijným radostiam, čo ale nejde, pretože nemám... hádajte čo. A že sa nemôžem dostať napríklad do svojej študijnej mailovej schránky (ktorá mi bola pridelená a ktorú som povinná pravidelne čítať), pretože nemám heslo, pretože to mi pošlú v SMS na telefónne číslo, ale to číslo musí byť nórske, a ja nórske nemám, pretože síce mám, ale nemám nórske personnummer. A obávam sa, že ešte by som možno chvíľu mohla pokračovať, ale myslím, že to začína byť únavné, jadro a pointu celého tohto krásneho príbehu ste už isto pochopili a vôbec, idem si radšej dať lososa.

A Oslo vraj nie je tá krásna časť Nórska...

Nevyhnutné ingrediencie k skutočne vydarenému víkendu, strávenému o čosi severnejšie, ako býva zvykom: vhodne umiestnený kamarát, ochotný poskytnúť strechu nad hlavou; dostatok financií, pretože v Nórsku je jedným z lacnejších jedál losos a to už o niečom svedčí; odvaha ukradnúť si v nabitom jesennom rozvrhu pár dní len pre seba. A môže to vypuknúť.
Stručný, veľmi stručný report:
Opera je pôsobivá, tvári sa permanentne zasnežene a do prístavu zapadá skutočne krásne, architektonicky veľmi dobre zvládnuté.
Akershus (700 rokov stará pevnosť) je historická klasika, s príjemnými parčíkmi, s šašom postávajúcim na stráži, výhľad na more a čajkajúce čajky všade naokolo.
K tradičnej nórskej návšteve múzeí a čohokoľvek patrí káva a vafle.
Mať lososa na raňajky, na obed a potom pre veľký úspech aj na večeru vôbec nie je zlé.
Veľryba chutí výborne. Ružičkový kel nie.
Radnica je nečakane vydarená zastávka, s pôsobivými nástennými maľbami, nečakanou ukážkou moderného umenia - a že teda sa bolo na čo pozerať, punkovo-metalová divina vo vikingských postojoch je niečo, o čom sa mi bude ešte nejakú dobu snívať - a snáď najluxusnejšími toaletami, aké som zažila.
Toalety sú vždy zadarmo, čisté, príjemné (!) a s fungujúcim mydlom.
Aker Brygge je sympatickou ukážkou modernej architektúry a zároveň centrom tých nákupuchtivých ľudí, na ktorých finančnej úrovni ešte nejakú dobu rozhodne nebudem.
Lode, loďky, lodičky.
Nákup v nórskom kníhkupectve ma vyšiel toľko, čo spiatočná letenka. Ale tá spokojnosť!
Večerné Oslo má čaro, aj keď fučí ako o dušu a prší. Vtedy je žiadúce ísť zaprovokovať šaša pred Kráľovský palác, povie vám, aby ste nechodili za čiaru a vy sa môžete cítiť, akoby ste mali v úmysle spáchať atentát na celú kráľovskú rodinu.
Pølse med brød (niečo ako párok v rožku, akurát že ten rožok je niečo ako chlieb, ktorý chutí ako vianočka) nie je zas tak zlý spôsob akútneho doplnenia síl.
Vigelandsparken je krásny! Sochárstvo nie je zrovna môj záber, ale toto stálo za to. Preto sme to so Zdeňkom patrične ocenili a diela, ktoré nás oslovili najviac, predviedli ako živé sochy.
Budem mať nórskeho muža. Zatiaľ teda žiadneho konkrétneho, ale nejakého potrebujem.
A budem bývať v Oslo.
Národná galéria je malá, ale príjemná. Aspoň ja osobne som si to tam vychutnala naozaj pekne, aj keď teda uznávam, že to bolo do veľkej miery aj tým, že o mnohých tých dielach som už viackrát počula a poznám ich "príbehy", čo dodáva pasívnej prehliadke iný rozmer.
V nedeľu večer po piatej je 80 % kaviarní zatvorených. Úchylné.
Výlet to bol úžasný, zážitky skvelé a spoločnosť príjemná. Viem, trápne veľa superlatívov, ale nič sa nedá robiť, treba veci nazývať pravými menami.
Som excitovaná a nesmierne deprimovaná, že to tak rýchlo skončilo.