V týchto dňoch
sa na trh dostáva staronový Nesbø s prvým dielom holeovskej série – románom Netopýr (orig. Flaggermusmannen). Staronový preto, lebo, ako všetci nepochybne už
viete, tento román už pred rokmi v češtine vyšiel. Pod názvom Netopýří muž, neveľmi vydarenom preklade
z nemčiny a neveľmi vydarenom vydaní od vydavateľstva MOBA. Do prvého
vydania som nahliadla len letmo, zato toto nové od Knihy Zlín, vo výbornom
preklade Kateřiny Krištůfkovej, som si užila naplno.
Prvý diel nám
predstavuje detektívne začiatky Harryho Holea a odohráva sa v Austrálii.
To najpodstatnejšie sa deje prevažne v Sydney, ale Nesbø neváha ani
povodiť nás po ďalších austrálskych oblastiach a reáliách. A opäť raz
platí, že ako sprievodca funguje výborne – pokiaľ teda môžem posúdiť, pretože
sama som v Austrálii nikdy nebola. Avšak opisované prostredie čitateľ
prežíva rovnako presvedčivo a živo, či už ide o notoricky známe a Nesbøom
stokrát prežité Oslo, alebo exotickejšiu Austráliu. Nejeden čitateľ si
nepochybne položí otázku, či tam autor naozaj časť života strávil – a odpoveď
znie: áno.
Ostatne, príbeh
toho, ako vznikol román Netopýr, nie
je vôbec nezaujímavý, je to totiž zároveň príbeh toho, ako sa Nesbø na cesty
vybral a spisovateľom stal. V tých dobách, tj. cca pred 15 rokmi, pracoval
Nesbø na plný úväzok ako burzový maklér a po večeroch sa venoval hudobnej
kariére v stále úspešnejšej skupine Di Derre (ktorú založil spoločne s mladším
bratom Knutom a dvomi kamarátmi). Takmer rok fungoval v tomto únavnom
každodennom kolotoči, až si jedného dňa povedal, že stačilo (predstavujem si to
holeovsky trochu v štýle South Parku – „Seru na vás, du domů“). Kúpil si letenku do Austrálie, vzal
pol roka dovolenku a už ho nebolo. Zhodou okolností ho krátko pred touto
cestou kontaktovala bývalá spolužiačka, teraz pracujúca v jednom z nórskych
vydavateľstiev, s ponukou, či by nechcel napísať knihu o skupine Di
Derre. Napísať knihu Nesbøovi neznelo ako najhorší nápad, ale miesto príbehu Di
Derre dostal chuť skôr na nejaké krimi. A tak v lietadle cestou do
Austrálie vymyslel hlavnú zápletku, problémového detektíva Harryho Holea a keď
sa o pár mesiacov vracal do Nórska, kniha bola prakticky napísaná.
Zaujímavosťou ešte je, že ju najskôr vydavateľstvu ponúkol pod pseudonymom Kim
Erik Lokker – obával sa, že by sláva Di Derre a hudobníka Joa Nesbøa mohla
ovplyvniť úsudok redakcie. No a zvyšok príbehu o tom, ako sa z burzového
makléra spisovateľ stal, už poznáme všetci – a myslím, že s týmto Nesbøovým
rozhodnutím je nadmieru spokojný nielen on sám, ale aj široká verejnosť.
Ale naspäť k románu.
Príbeh je nakombinovaný pôsobivo, páchateľ je, ako obvykle, nepravdepodobný
(hoci aspoň pre mňa bolo od jedného veľmi konkrétneho momentu viac-menej jasné,
o koho ide, čo však vítam), nechýba ani škandinávsky tak obľúbený
spoločensko-kritický presah. Zaujímavým prvkom bola aj línia, popisujúca
austrálsku históriu, mytológiu a symboliku. Toto poslúžilo hneď dvakrát –
jednak k plastickejšiemu zobrazeniu Austrálie ako krajiny s „vlastným
životom“, jednak ako účinná živná pôda pre samotnú detektívnu zápletku.
Samotný Harry
Hole je tu o celé roky mladší, ale fucked-up rovnako, ako sme zvyknutí. Aj
keď, spočiatku poslúcha priam trápne – nepije, so sklopenými ušami poslúcha
príkazy austrálskych nadriadených a vôbec, celý je nejak netradične
submisívny. Potom sa však ožerie jak zákon káže, sem-tam sa vyspí s nejakou
tou štetkou, sem-tam pobije a sem-tam poblije a aj v rámci detektívnej
práce sa konečne dostáva do švungu. A takého ho máme všetci radi – hoci som
sa chvíľami nemohla ubrániť túžbe vziať si ho domov, umyť ho, uvariť mu slepačí
vývar a trochu mu dohovoriť.
Okrem
zaujímavých reálií a napínavých akčných scén je román predchnutý aj osobnejšími emóciami a viac
či menej filozofickými úvahami. A hoci Harry je, z nejakého nie úplne
jasného dôvodu, ktorému ani on sám nerozumie, alkoholik so zjavnými sebedeštruktívnymi
sklonmi, neraz jeho slová nepríjemne zasiahnu aj náhodného okoloidúceho
čitateľa so životom ukážkovo usporiadaným:
„Není těch posledních čtyřiadvacet hodin samo o sobě dostatečným
důvodem?“ zeptal se Harry. „Co když ti zítra ráno najdou rakovinu prsu, jaký to
pak bude mít smysl? Jestliže máš dům, děti a monokla a doufáš, že
tvůj muž usne dřív, než si půjdeš sama lehnout, jaký to má smysl? Jsi si vážně
tak jistá, že dokážeš s tím svým mistrovským plánem polapit štěstí?“
Nuž, čo dodať.
Polapiť šťastie, tým si nemôže byť istý asi nik. Ale deväť z desiatich milovníkov
kníh odporúča literatúru ako jeden z prvkov, ktorý kvalitu života rozhodne
zvyšuje. Tak neváhajte a prečítajte si niečo dobré. Napríklad Netopýra.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára