O tom, že jar vonia inak, o svetle a čajkách

Je 1. marca, pol piatej podvečer.

Sedím na lavičke v prístave a privieram oči pred žiariacim slnkom. Oslepujúco sa odráža od hladiny mora, posiatej zvyškami ľadových krýh, a od bieloskvúceho snehu, ešte súvisle pokrývajúceho pevninu.

Sú asi dva stupne nad nulou, ešte sa tomu takmer ani nedá povedať odmäk, ale vzduch už vonia nezameniteľne inak.

Čajky sa s novou vervou rozkrikujú a s vranami a krkavcami sa hádajú o nadvládu nad touto časťou mesta. Niet pochýb o tom, kto vyhráva.

Pofukuje vetrík, ten z tých príjemných, ktorý sa pohrá s prameňom vlasov, odniekiaľ prinesie vôňu vaflí a nesie sa ďalej.

Priamo za chrbtom mám radnicu, slnko vysušilo schody od snehu, a tak sa odtiaľ ozýva sústavný zvuk jazdiacich skateboardov. Asi dvadsať mládencov sa radostne vrátilo k svojej obľúbenej kratochvíli a na kúskoch, ktoré predvádzajú, je jasné, že ich celú zimu svrbeli nohy. Odteraz je toto miesto opäť len ich. Okoloidúci sa pristavia, sledujú viac i menej vydarené skoky, na tvárach im pohrávajú úsmevy.

Na námestí síce ešte funguje verejné klzisko, ale záhradky reštaurácií a kaviarní sú už plné hostí užívajúcich si krásne počasie.

Nikto už nemá čapicu, len jeden neaklimatizovaný černoch, tí ale nosia čapice od septembra do mája. Bundy a kabáty sú veľkoryso porozopínané, náhle sa nikto nikam nenáhli. Lavičky naľavo aj napravo sú poobsadzované, ľudia jedia, rozprávajú sa, čítajú, alebo len počúvajú hudbu a s privretými očami nastavujú tvár slnku, pomaly klesajúcemu k obzoru.

„Ah, sola!“ počuť čochvíľa zo všetkých strán a som si istá, že v týchto dňoch je slnko tým najospevovanejším božstvom v tejto časti Nórska. Zaslúžene. A to svetlo, nekonečné svetlo! Prevaha temných dní jednoznačne skončila, človek to cíti každou bunkou svojho tela, odrazu plného energie a dobrej nálady.

Zvony na radnici odbíjajú päť a na chvíľu prehlušia monotónne hučanie koliesok skateboardov. Scenéria sa zmenila len nebadane, tiene sa začínajú predlžovať, čajky sa zrejme hádkou vyčerpali a už len mĺkvo posedávajú kade-tade vo svojom znovunadobudnutom kráľovstve.

Vyzerá to, že do Osla dorazila jar.