Že v Škandinávii je krimi
jeden z najobľúbenejších žánrov vôbec je asi taká novinka ako lanský sneh
za severným polárnym kruhom. Že krimi píšu stále častejšie aj ženy – obzvlášť
tu hore, kde vám, milé dámy, pokojne môžu rozbiť nos zatvárajúce sa dvere,
pretože mladý muž idúci pred vami pojem gentleman už vďaka zrovnoprávňovaniu pohlaví
na všetkých mysliteľných poliach pôsobnosti nepozná – je samozrejmé ako termohrnček
s kávou pri ceste do práce v ruke priemerného Nóra. Že ale žena, hoc
aj zo Škandinávie, napíše krimiromán, ktorý má nápad aj gule a teda naozaj
stojí za to, to už také automatické nie je.
A potom sa zjaví vraj nový,
ženský Nesbø zo Švédska. Tak Kristinu Ohlsson označujú všade, kde na
jej meno natrafíte. Keď pominieme fakt, že vyššie uvedený slogan je v prvom
rade marketingový ťah a zmierime sa s myšlienkou, že tentokrát nás teda
odsúdeniahodnými zločinmi zlotrilých zlosynov nebude sprevádzať večný skrachovanec
Harry Hole ani jeho podobne charizmatický švédsky bratranec, musíme uznať, že
príbehy týchto dvoch autorov predsa len majú niečo spoločné.
Mám na mysli v prvom rade
precíznosť, s akou je príbeh vystavaný. A ľudský rozmer postáv – či už
tých na strane dobra alebo zla. Kristina
Ohlsson nám vo svojom prvom románe Nechtění
predstavuje celú novú partičku vyšetrovateľov. Nechýba skúsený, ale trochu
konzervatívny starý pardál Alex, trochu šovinistický mladší nadšenec Peder s rozvráteným
súkromným životom, ani bystrá, príťažlivá, ale trochu príliš rezervovaná začiatočníčka
Fredrika, ktorá – ako inak – napriek pochybnostiam okolia zohrá vo vyšetrovaní
dôležitú úlohu.
Samotný príbeh jednoducho
funguje. Motív, aj keď samozrejme chvíľu trvá, kým jeho presnú podobu odhalí
ako čitateľ, tak vyšetrovatelia, je zrozumiteľný a do diania svojim
zvláštnym, temným spôsobom zapadá. A hoci čitateľ pozná rozuzlenie celého
príbehu rozhodne skôr ako vyšetrovatelia, ich dlhé vedenie prekvapujúco pri
čítaní irituje len mierne – človek je príliš sústredený na samotný príbeh a jednoduchú
potrebu vedieť "čo bude ďalej".
A samozrejme, nechýba sociálny
rozmer. Síce nie v takej rozpracovanej podobe ako v Larssonových thrilleroch,
ale je tu, ako inak. Násilie na ženách, bezbranných deťoch, nie úplne fungujúci
systém osvojovania detí a riešenia situácie s deťmi problémovými,
všetko tu nájdete. Zároveň však človek nemá pocit, že sa mu autorka snaží
podsúvať čierno-biele videnie okolností, jednoducho len vykreslí kulisy a nechá
na čitateľovi, nech ich posúdi. A tak čitateľ paradoxne tak trochu rozumie
takmer všetkým zúčastneným – ale len takmer, niektoré z mnohých neprávostí
v príbehu sú predsa len prisilným sústom aj pre tých najchápavejších.
Čo ešte oceňujem, sú drobné,
takmer nebadané odkazy a intertextualita. Rozhodne nie je náhoda, že sa žena,
ktorá sa krutému páchateľovi dokáže vzoprieť a opustí ho, volá Nora,
rovnako ako hrdinka prelomovej Ibsenovej
hry Domeček pro panenky (prelomového práve
kvôli faktu, že Nora opúšťa svojho muža a vyberie si cestu samostatnosti,
čo bolo v tých dobách nevídané). Obzvlášť nie, ak On svoje submisívne partnerky oslovuje práve Panenka.
Čo viac dodať. Príbeh má inú
atmosféru, iný tón ako tie Nesbøho, je to ale príbeh, ktorý funguje a číta
sa sám. A na rovinu priznávam, že sa teším na ďalšie Ohlssonovej romány – napísala
zatiaľ štyri, Kniha Zlín má odkúpené práva na prvé tri. Ten prvý, román Nechtění, vychádza 29. marca v a viac
si o ňom, vrátane anotácie, môžete prečítať napríklad tu: http://www.knihazlin.cz/fleet/nechteni.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára