O lanských snehoch aj sviežich vetroch, o zle aj dobre a o deťoch a bábikách

Že v Škandinávii je krimi jeden z najobľúbenejších žánrov vôbec je asi taká novinka ako lanský sneh za severným polárnym kruhom. Že krimi píšu stále častejšie aj ženy – obzvlášť tu hore, kde vám, milé dámy, pokojne môžu rozbiť nos zatvárajúce sa dvere, pretože mladý muž idúci pred vami pojem gentleman už vďaka zrovnoprávňovaniu pohlaví na všetkých mysliteľných poliach pôsobnosti nepozná – je samozrejmé ako termohrnček s kávou pri ceste do práce v ruke priemerného Nóra. Že ale žena, hoc aj zo Škandinávie, napíše krimiromán, ktorý má nápad aj gule a teda naozaj stojí za to, to už také automatické nie je.

A potom sa zjaví vraj nový, ženský Nesbø zo Švédska. Tak Kristinu Ohlsson označujú všade, kde na jej meno natrafíte. Keď pominieme fakt, že vyššie uvedený slogan je v prvom rade marketingový ťah a zmierime sa s myšlienkou, že tentokrát nás teda odsúdeniahodnými zločinmi zlotrilých zlosynov nebude sprevádzať večný skrachovanec Harry Hole ani jeho podobne charizmatický švédsky bratranec, musíme uznať, že príbehy týchto dvoch autorov predsa len majú niečo spoločné.

Mám na mysli v prvom rade precíznosť, s akou je príbeh vystavaný. A ľudský rozmer postáv – či už tých na strane dobra alebo zla. Kristina Ohlsson nám vo svojom prvom románe Nechtění predstavuje celú novú partičku vyšetrovateľov. Nechýba skúsený, ale trochu konzervatívny starý pardál Alex, trochu šovinistický mladší nadšenec Peder s rozvráteným súkromným životom, ani bystrá, príťažlivá, ale trochu príliš rezervovaná začiatočníčka Fredrika, ktorá – ako inak – napriek pochybnostiam okolia zohrá vo vyšetrovaní dôležitú úlohu.

Samotný príbeh jednoducho funguje. Motív, aj keď samozrejme chvíľu trvá, kým jeho presnú podobu odhalí ako čitateľ, tak vyšetrovatelia, je zrozumiteľný a do diania svojim zvláštnym, temným spôsobom zapadá. A hoci čitateľ pozná rozuzlenie celého príbehu rozhodne skôr ako vyšetrovatelia, ich dlhé vedenie prekvapujúco pri čítaní irituje len mierne – človek je príliš sústredený na samotný príbeh a jednoduchú potrebu vedieť "čo bude ďalej".

A samozrejme, nechýba sociálny rozmer. Síce nie v takej rozpracovanej podobe ako v Larssonových thrilleroch, ale je tu, ako inak. Násilie na ženách, bezbranných deťoch, nie úplne fungujúci systém osvojovania detí a riešenia situácie s deťmi problémovými, všetko tu nájdete. Zároveň však človek nemá pocit, že sa mu autorka snaží podsúvať čierno-biele videnie okolností, jednoducho len vykreslí kulisy a nechá na čitateľovi, nech ich posúdi. A tak čitateľ paradoxne tak trochu rozumie takmer všetkým zúčastneným – ale len takmer, niektoré z mnohých neprávostí v príbehu sú predsa len prisilným sústom aj pre tých najchápavejších.

Čo ešte oceňujem, sú drobné, takmer nebadané odkazy a intertextualita. Rozhodne nie je náhoda, že sa žena, ktorá sa krutému páchateľovi dokáže vzoprieť a opustí ho, volá Nora, rovnako ako hrdinka prelomovej Ibsenovej hry Domeček pro panenky (prelomového práve kvôli faktu, že Nora opúšťa svojho muža a vyberie si cestu samostatnosti, čo bolo v tých dobách nevídané). Obzvlášť nie, ak On svoje submisívne partnerky oslovuje práve Panenka.

Čo viac dodať. Príbeh má inú atmosféru, iný tón ako tie Nesbøho, je to ale príbeh, ktorý funguje a číta sa sám. A na rovinu priznávam, že sa teším na ďalšie Ohlssonovej romány – napísala zatiaľ štyri, Kniha Zlín má odkúpené práva na prvé tri. Ten prvý, román Nechtění, vychádza 29. marca v a viac si o ňom, vrátane anotácie, môžete prečítať napríklad tu: http://www.knihazlin.cz/fleet/nechteni.

O tom, že jar vonia inak, o svetle a čajkách

Je 1. marca, pol piatej podvečer.

Sedím na lavičke v prístave a privieram oči pred žiariacim slnkom. Oslepujúco sa odráža od hladiny mora, posiatej zvyškami ľadových krýh, a od bieloskvúceho snehu, ešte súvisle pokrývajúceho pevninu.

Sú asi dva stupne nad nulou, ešte sa tomu takmer ani nedá povedať odmäk, ale vzduch už vonia nezameniteľne inak.

Čajky sa s novou vervou rozkrikujú a s vranami a krkavcami sa hádajú o nadvládu nad touto časťou mesta. Niet pochýb o tom, kto vyhráva.

Pofukuje vetrík, ten z tých príjemných, ktorý sa pohrá s prameňom vlasov, odniekiaľ prinesie vôňu vaflí a nesie sa ďalej.

Priamo za chrbtom mám radnicu, slnko vysušilo schody od snehu, a tak sa odtiaľ ozýva sústavný zvuk jazdiacich skateboardov. Asi dvadsať mládencov sa radostne vrátilo k svojej obľúbenej kratochvíli a na kúskoch, ktoré predvádzajú, je jasné, že ich celú zimu svrbeli nohy. Odteraz je toto miesto opäť len ich. Okoloidúci sa pristavia, sledujú viac i menej vydarené skoky, na tvárach im pohrávajú úsmevy.

Na námestí síce ešte funguje verejné klzisko, ale záhradky reštaurácií a kaviarní sú už plné hostí užívajúcich si krásne počasie.

Nikto už nemá čapicu, len jeden neaklimatizovaný černoch, tí ale nosia čapice od septembra do mája. Bundy a kabáty sú veľkoryso porozopínané, náhle sa nikto nikam nenáhli. Lavičky naľavo aj napravo sú poobsadzované, ľudia jedia, rozprávajú sa, čítajú, alebo len počúvajú hudbu a s privretými očami nastavujú tvár slnku, pomaly klesajúcemu k obzoru.

„Ah, sola!“ počuť čochvíľa zo všetkých strán a som si istá, že v týchto dňoch je slnko tým najospevovanejším božstvom v tejto časti Nórska. Zaslúžene. A to svetlo, nekonečné svetlo! Prevaha temných dní jednoznačne skončila, človek to cíti každou bunkou svojho tela, odrazu plného energie a dobrej nálady.

Zvony na radnici odbíjajú päť a na chvíľu prehlušia monotónne hučanie koliesok skateboardov. Scenéria sa zmenila len nebadane, tiene sa začínajú predlžovať, čajky sa zrejme hádkou vyčerpali a už len mĺkvo posedávajú kade-tade vo svojom znovunadobudnutom kráľovstve.

Vyzerá to, že do Osla dorazila jar.