O švédskom Midsomeri, zatláčaní sĺz a poctivých novinároch

Pred mesiacom som sa odvážne prihlásila o ďalšiu reading copy v Knihe Zlín, konkrétne o najnovší český preklad detektívneho románu švédskej Mari Jungstedt: Této tiché noci, s vidinou, že sa chystám na zaslúžené prázdniny na Slovensko a v lietadle, vlaku a tak celkovo budem mať kopec času na čítanie, premýšľanie a recenzovanie. A potom sa veci nejak skomplikovali, do toho sa mi pokazil Kindle, potom som zase cestovala do Švédska, medzitým som začala v novej práci... a jednoducho som úplne trápne nedokázala dodržať sľúbené a neviem, či mi s takýmto prístupom ešte niekedy knihu z Knihy Zlín pošlú.

Každopádne, dobrá správa je, že medzitým mi prišiel nový Kindle a ja konečne viem, kto je vrah. Žiaľ sa mi so starým nenávratne stratili aj poznámky a podtrhnuté pasáže z toho, čo som prečítať stihla, takže si pri písaní väčšinou budem musieť vystačiť s mojou, často nie veľmi spoľahlivou, pamäťou.

Ako som pri čítaní bystro pochopila, Této tiché noci je druhým titulom detektívnej knižnej série, odohrávajúcej sa na ostrove Gotland. A ako zase teraz bystro pochopil môj čitateľ, prvý diel som nečítala. Dobrá správa je, že to vôbec nevadí. Čitateľ sa vo vzťahoch a narážkach na dej minulý zorientuje rýchlo a samotná autorka dáva dobrý pozor, aby sa pri tom veľmi nenamáhal.

Každopádne, ostrov Gotland podľa všetkého priťahuje zlo takmer ako britský Midsomer. Hneď v prvom diele vystrájal masový vrah a ani tento zločinec si nevystačí len s jednou obeťou. Ale môžeme byť pokojní, Gotland nie je zas taký malý ostrov, ako by sa nevedúcemu čitateľovi mohlo zdať, podľa internetov má viac ako 3 000 km² a takmer 60 000 obyvateľov, takže pole pôsobnosti pre ďalšie zločiny (a ďalšie diely) viac než široké.

Keďže sme teda na švédskom ostrove, užijeme si popisy krajinky, počasia (ktorým sú Škandinávci priam posadnutí) aj premien ročných období. Prostredie je teda vykreslené viac než presvedčivo, i atmosféra súhlasí s tým, čo človek od správne pochmúrnej jesennej detektívky očakáva.

Samotný príbeh sa odohráva vo viacerých rozprávačských líniách. Sledujeme povaľača Henryho Dahlströma, detektíva Knutasa, uzavretú dievčinu Fanny, učiteľku Emmu Winarvovú, novinára Johana Berga. Niektoré z vymenovaných postáv umrú, iné som mala chuť prizabiť ja.

Čo sa týka postáv, celkovo som mala problém obľúbiť si ich, či aspoň vžiť sa do nich alebo im uveriť. Viem, nie je to povinné, ale čo si budeme klamať – také knihy sa jednoducho čítajú lepšie. Zároveň som sa nemohla zbaviť pocitu, že z knihy strašne cítiť, že ju napísala žena. Hlavná postava celej série, ostrieľaný detektív s dlhoročnou praxou, počas ktorej už iste videl mnoho nepekného, sa len ťažko bráni dojatiu v kostole: „Jeden z chlapců, nemohlo mu být víc než deset let, zpíval tak krásně a jasně vysokým hlasem, až musel Knutas zatlačit slzy.“ A vôbec tam chlapi na môj vkus nejak pričasto majú slzy na krajíčku, láskyplne pozorujú svoje ženy, či vedú hysterické dialógy o tom, ako veľmi dotyčnú milujú („Nechápeš to?!“). Sorry, ale takto by to chlap skrátka nikdy nenapísal.

V súčasnej škandinávskej detektívke je dosť v kurze snažiť sa príbehu dodať akýsi iný rozmer, niečo „navyše“. Dosť často to býva spoločenská kritika, politické pozadie, historické reálie. V tomto románe sa zjaví štipka toho, ždibec onoho. Nahryznutá snaha poukázať na nebezpečenstvo ignorancie pomerov v nefunkčnej rodine či trochu úsmevná idealizácia novinárskej etiky. Pri čítaní pasáže „Po návratu do redakce materiál prošli a prodiskutovali s redaktorem. Co se hodí k odvysílání a co ne? Vyloučili příliš drastické sekvence se zraněnými, vystřihli rozhovory s lidmi, kteří byli evidentně v šoku, a také všechno, co by mohlo znamenat příliš velký zásah do soukromí.“ som sa nemohla ubrániť pocitu, že z toho mála, čo občas vídam v správach, sa obvykle novinári snažia práve o podobný "úlovok".

V súčasnej škandinávskej krimi literatúre občas človek natrafí na aj psychologizujúce motívy. No a niekedy je tam navyše romantika. A ja teda za seba musím povedať, že, aspoň v tomto konkrétnom prípade, romantika by ani byť nemusela. Celá jedna dejová línia je v príbehu podľa môjho názoru nie veľmi vydarená, často patetická, rozvláčna a najmä úplne zbytočná.

Suma sumárum, román sa nečíta vôbec zle. A ak je čitateľ nežná duša, ktorá má rada trochu napätia ale báť sa chce iba trošičku, zato ale oceňuje intímne pocity jednotlivých postáv a nejaké to analyzovanie vzájomných citov, tak toto by mohla byť tá správna kniha. Kritickejší čitateľ sa však musí pripraviť na pasáže, ktoré námietkam dávajú priestoru viac, ako by sa možno hodilo.