O Harrym a Joovi, snehu, sekerách a tuleňoch Berhausových

Býva na kraji Osla, v krásnej tichej oblasti, útulnom dome. Jedného dňa v novembri, keď napadne prvý sneh, zjaví sa jej na dvore snehuliak. A ona zmizne.

Približne tak sa začína detektívka Sněhulák od nórskeho spisovateľa Joa Nesbøho, ktorej český preklad Kateřiny Krištůfkovej vyjde pri príležitosti veľkého knižného štvrtka v Knihe Zlín už tento štvrtok, tj. 11.10.2012. A ja opäť musím poďakovať Knihe Zlín za poskytnutie reading copy a tým za alibi umožňujúce mi verejne a veľa písať o tom, čo čítam.

Joa Nesbøho ani jeho detektívneho hrdinu Harryho Holeho už československému čitateľovi naozaj predstavovať netreba. Čo mám ja na jeho príbehoch naozaj rada – okrem toho, že sú bravúrne vystavané, dokážu udržiavať v napätí do poslednej strany a jednoducho fungujú – je reálne osloské prostredie, v ktorom sa odohrávajú a spôsob, akým ho Nesbø dokáže plasticky vykresliť. A keďže momentálne sama žijem v Osle, dala som si záväzok, že budem knihu čítať vždy tam, kde sa dej práve odohráva. Nuž, bez hanby priznávam, že som tomuto záväzku nedostála, a to z dvoch jednoduchých dôvodov. Po prvé, príbeh má taký spád, že je jednoducho nemožné presúvať sa rovnakým tempom ako Harry Hole. Po druhé, sú pasáže, ktoré je lepšie čítať v bezpečí vlastnej postele, za dverami zamknutými na dva západy, než v lese, kde zrejme niekto niekoho rozštvrtil.

Ak máte dojem, že som snáď práve prezradila priveľa, nenechajte sa zmiasť. A koniec koncov, čo si budeme klamať, je to severská detektívka. Jasné, že je tam les, veľa tmy, sneh, alkohol, narážky na kráľovskú rodinu a sekera. Ak máte dojem, že teraz som už celkom určite prezradila priveľa, už vôbec sa nenechajte zmiasť.

Aby som však predsa len neprezradila viac, ako by bolo vhodné, sústredím sa radšej na mimodejové aspekty tohto románu. Pretože hľadať nuansy, narážky, asociácie a mnohovrstevnosť v literárnom diele, to je pre mňa detektívka nemenej zaujímavá ako vypátranie vraha. A u Nesbøho toho nájde človek viac než dosť.

Hoci si nerobím ilúzie, že Harry Hole by bol Nesbøho literárnym alter egom, je nespochybniteľné, že majú niečo spoločné. Napríklad záujem o hudbu. A odkazov na konkrétnych skladateľov, hudobníkov, spevákov a skupiny je v príbehu nespočet, od Straussa cez Pink Floyd až po Slipknot. Prečo to spomínam? Nuž, keď už som sa nemohla uprostred noci vybrať na Sofiens gate, kde Harry býva, pustila som si k čítaniu aspoň to, čo v danej pasáži práve Harry sám počúva. Napríklad skupinu Franz Ferdinand. A viete čo, bolo to fakt fajn, Harry má totiž celkom vkus. 

Ďalšia vec, ktorú mám u Nesbøho naozaj rada, a to bez ohľadu na to, či ide o jeho tvorbu pre deti alebo dospelých, je spôsob, akým do príbehu dokáže nenásilne zakomponovať drobné zaujímavosti, fakty a informácie. Tak sa v Sněhulákovi môžeme dočítať niečo o pozadí objavu mobilného telefónu, o pôvode slov deadline či kamikadze alebo o páriacich zvykoch tuleňov Berhausových. Hoci sú to čriepky na prvý pohľad nesúrodé, nič z toho nie je redundantné. Naopak, tieto prvky majú v Nesbøovej rétorike veľké čaro. Vďaka podobným asociačným reťazcom postáv príbeh získava na bohatosti a nie je z neho len suché prerozprávanie súvislostí.

Medzi spoločné rysy Nesbøho kníh pre deti a jeho detektívok patrí aj to, ako autor dokáže vybudovať stupňujúce sa napätie a vykresliť tajomno až hororovosť. Rozdiel je len v tom, že v sérii kníh o doktorovi Proktorovi čitateľ tuší, že všetko dopadne dobre – a tu čitateľ tuší presný opak.

Samozrejme, patrím medzi čitateľov, ktorí sa snažia odhaliť páchateľa skôr, ako nastane veľké finále. A v tomto prípade som bola viac než spokojná. Nesbø nahadzuje udičky šikovne, s mierou, veľa naznačí, ale nie dosť na to, aby si človek pospájal dieliky skladačky príliš skoro. Prišla som na to, kto je vrah,  niekde v dvoch tretinách príbehu, dostatočne neskoro na to, aby som si užila prvé podozrenia a zvraty a zároveň dostatočne skoro na to, aby som bola spokojná s vlastnými dedukčnými schopnosťami. A to každý správny milovník detektívok ocení.

Mimochodom, neviem, či som to spomínala, ale bývam teraz na kraji Osla, v krásnej tichej oblasti, útulnom dome. November sa blíži a ja len dúfam, že nikomu s prvým snehom nenapadne postaviť mi na dvore snehuliaka.