O oneskorenom ale nevyhnutnom bilancovaní, chlebe a hrách

Odkedy som sa naposledy ozvala, ubehla už hodná doba. A nielen to, nový rok naskočil už pred dvomi týždňami a ja mám ešte stále nutkanie bilancovať ten starý. Skrátka, treba si to priznať, život okolo mňa zase raz beží rýchlejšie, ako stíham spracúvať. A tak, odpusťte mi, nedá mi to, ale musím – rozhodla som sa spomenúť pár zaujímavých "projektov", ktoré ma za posledný rok oslovili, inšpirovali a všemožne sa im teším.

Oslo Bokfestival (http://www.oslobokfestival.no/) – knižný festival v Osle patrí medzi tie, ktoré skutočne majú čo ponúknuť. Angažovaní organizátori s vášňou pre vec, výborný program so skutočnými literárnymi osobnosťami lokálneho aj globálneho formátu, originálne sprievodné aktivity, skvelá lokalita a celkové usporiadanie, a napokon, aj široká ponuka kníh, z ktorých je radosť vyberať. Takto sa to robí.

Literary Death Match (http://www.literarydeathmatch.com/) – tento projekt si ma získal v momente, kedy som o ňom prvýkrát počula a s každou ďalšou zmienkou ho mám radšej a radšej. A šialene závidím L.A. (a ďalším mestám), že túto skvostnú zábavu pre pravých literárnych nerdov majú v pravidelných dávkach. Nuž, v Osle boli už dvakrát, ostáva len dúfať, že prídu opäť a to čím skôr. Ak ste niekde v L.A., New Yorku, Londýne, Bostone či inde, kde sa toto organizuje aspoň relatívne pravidelne a máte aspoň trochu radi literatúru, nenechajte si to ujsť.

Kniha Zlín (http://www.knihazlin.cz/) – viem, neuveríte mi, že to sem píšem nezištne, keď som od nich vyhrala tú čítačku, ale je to tak. Sú proste dobrí. Z ich práce vidno ozajstnú lásku ku knihám, majú výborný vkus, naozaj dobrú edíciu TEMA, ktorá stojí za pozornosť a absolútne bezkonkurenčne pracujú so svojimi čitateľmi, fanúšikmi, recenzentmi... a nepochybujem, že aj s ľuďmi, ktorí sú do produkcie ich kníh zaangažovaní priamo. Kniha Zlín je pre mňa nakladateľstvo, ktorého prácu sledujem s rešpektom.

Čierne na bielom (http://www.ciernenabielom.sk/) a Stepný vlk (http://stepnyvlk.sk/) – dva antikvariáty, ktoré u mňa vynikajú medzi ostatnými. Chlapci majú literatúru radi, rozumejú jej a domnievam sa, že pre oboch je toto viac o šírení radosti z dobrých kníh a čítania, než primárne o zisku (a ten im za to zase rada doprajem, aj keď, buďme úprimní, na knihách na Slovensku zbohatne málokto). Absolútna ústretovosť, ochota, prehľad a naozaj dobré knihy v ponuke – tak si predstavujem dobrý antikvariát (a vlastne nielen ten). Len tak ďalej.

Debničkári (http://debnickari.sk/) – teším sa, že tento trend konečne dorazil aj na Slovensko a dokonca aj do našich malých zabudnutých Bánoviec. Kvalitné suroviny a lokálne zdroje, to je niečo, čoho dôležitosť si ešte len začíname uvedomovať, a preto je skvelé, že je niekto, kto sa do tohto boja pustil. Sama ich služby zatiaľ bohužiaľ nevyužívam, ale vy neváhajte – a ja sľubujem, že keď sa vrátim, bude to jedna z prvých vecí, ktorým sa upíšem.

Pečempecen (www.pecempecen.cz) – platí v zásade to, čo pri bode vyššie, akurát s tým dodatkom, že niektoré veci si relatívne bez námahy a s trochou trpezlivosti naozaj možno dopriať aj doma. Napríklad kvalitný chlieb. Ja svoj prvý kvások zakladám zajtra a hoci si uvedomujem, že pravdepodobnosť, že sa mi to podarí na prvý raz, je malá, neodradí ma to. A keď to napokon vyjde, budem tu strašne machrovať, takže sa na to pripravte dopredu. Zvládnuť domáci chlieb od základov je totiž na mojom zozname predsavzatí  do roku 2013 na popredných miestach.

To by nateraz snáď aj stačilo. Určite som ešte na niečo zabudla, ale nevadí, keď tak doplním v nejakej priebežnej bilancii. Keď sa na to tak pozerám, pôsobím ako osoba s dosť obmedzenými záujmami – knihy a jedlo. Ale čo už, už starí Rimania mali vášeň pre chlieb a hry a ja sa netajím tým, že práve potrava pre telo i pre dušu je to, pre čo a z čoho žijem. Tak sa potešte so mnou a osvojte si niečo z vyššie uvedeného. Sú to samé dobré veci.

O svetle fakieľ, jahňacine, skopávaní klobúkov a gýči

Asi vás neprekvapím tvrdením, že jeseň je definitívne tu. Čo ale považujem za zaujímavejšie, sú znaky, podľa ktorých sa tento fakt v Nórsku neomylne spozná – okrem takých tých zrejmých akými sú klesnutie teplôt na cca 10 °C, častejšie dažde, odlietanie vtákov na juh a chuť na čaj s rumom.

Oficiálne sa to spustilo asi 25. septembra, akciou Elvelangs i fakkellys, čo znamená niečo ako „popri rieke vo svetle fakieľ“ a je to osloská oslava jesennej rovnodennosti. Vo štvrtok večer po zotmení sa teda zhaslo elektrické osvetlenie pozdĺž rieky Akerselva a rozsvietili sa tisícky sviečok, fakieľ, ohňov. A stovky ľudí sa popri tomto vysvietenom divadle vybralo na nočnú prechádzku, ktorá bola ozvláštnená desiatkami vystúpení, koncertov, drobných predstavení a, samozrejme, stánkami s kávou a waflami. A musím uznať, bolo to čarovné. Ale predsa len, bol to môj prvýkrát a nebola som úplne pripravená, čo čakať, takže nabudúce sa celkom určite lepšie oblečiem a rozhodne pred tým nepôjdem do knižnice, aby som potom nemusela tie kilometre putovať s neprimeranou záťažou.

Ďalším neklamným znakom jesene je fakt, že ranné rady na kávu v ktorejkoľvek zo školských kantín narástli dvoj- až štvornásobne, ľudia si v zúfalej túžbe po kofeíne nechávajú kávu čapovať do vlastných termosiek/termopohárov a tie potom nepúšťajú z ruky za žiadnu cenu – snáď len keď idú na záchod, ale ani tým by som si nebola istá.

Na vývesných štítoch pred reštauráciami sa postupne začína objavovať čarovné slovíčko „fårikål“, čo je tradičné nórske jedlo a patrí k jeseni tak ako kapor k slovenským Vianociam, možno dokonca ešte viac. Ide o jahňacie mäso (s kosťami, posekané na asi dvojcentimetrové kúsky) s hlávkovou kapustou. Je to jedlo veľmi jednoduché a strašne, strašne dobré. Ak by niekto mal záujem o „recept“: do veľkého hrnca sa navrství jahňacie a kapusta pokrájaná na väčšie kusy, jednotlivé vrstvy sa posolia, pridá sa celé čierne korenie, prípadne trochu múky (na zahustenie), podleje sa to troškou vody a potom už len dusiť a dusiť, minimálne dve hodiny, kým mäso neodpadáva od kosti (podobne ako pri rebrách). Podáva sa so zemiakmi a zjedia sa toho minimálne dva taniere, také dobré to je. Minulý štvrtok bol národný fårikål deň. Neviem, čo presne to znamená, okrem toho, že vtedy majú fårikål všade a kapusta sa dá kúpiť asi za dve koruny. A, keď už boli Nóri tak pekne fårikålovo nabudení, rozhodli sa, že tento víkend spravia rekord v najväčšom množstve navareného a zjedeného fårikålu (čo, priznajme si, zas taký ambiciózny počin nie je, vezmúc do úvahy fakt, že fårikål jedia iba Nóri).

Takže cez víkend bola v meste veľká fårikål párty – celý piatok a sobotu sa na hlavnej ulici statočne vyváralo a fårikål mohol ochutnať každý, kto sa odvážil vstúpiť do stanu na to určeného. 

My sme sa odvážili a okrem toho, že sme si pochutili, mali sme šťastie aj na kultúrnu vložku – šikovný fidlikant hral na husličky do taktu chlapcom, ktorí rôzne poskakovali, stavali sa na hlavu a skopávali z tyčky klobúk, čo je ďalšia tradičná nórska kratochvíľa a volá sa to hallingdans (alebo lausdans).

No a napokon, tie farby! Tie farby... milujem miestnu jeseň, každý výhľad z každého okna je ako gýčovitá pohľadnica. A viete čo, Nórsko na jeseň je aspoň tak dobré ako Nórsko v lete!