Jo Nesbø: Švábi - ukážka z knihy, 9. časť

13. júna vychádza v nakladateľstve Kniha Zlín v preklade Kateřiny Krištůfkovej ďalší román Joa Nesbøho: Švábi. Dobrá správa - do románu sa môžete začítať už teraz. Všetky doterajšie ukážky nájdete na stránkach www.jonesbo.cz

___________________________________________________________________________

Harry seděl na židli u dveří mrňavého chráněného bytu na Sognu. Jeho sestra seděla u okna a hleděla na sněhové vločky v kuželu světla pod lampou veřejného osvětlení. Několikrát popotáhla. Protože byla obrácená zády, nedokázal Harry odhadnout, jestli popotahuje kvůli nachlazení nebo kvůli loučení. Bydlí tu teď už druhým rokem a celkem se jí tu daří. Přímo po tom znásilnění a potratu si Harry sbalil trochu oblečení a toaletní potřeby a nastěhoval se k ní, avšak po pouhých několika dnech mu řekla, že to stačilo. Že už je velká holka.

„Vrátím se brzy, Ses.“

„Kdy?“

Seděla tak blízko u okenní tabulky, že se sklo zamžilo, kdykoli promluvila.

Harry se posadil za ni a položil jí ruku na záda. Podle slabého chvění poznal, že se brzy rozpláče.

„Až chytnu ty mizery. Pak se okamžitě vrátím domů.“

„Je to ten…“

„Ne, ten to není. Toho lapnu potom. Mluvila jsi dneska s tátou?“

Zavrtěla hlavou. Harry vzdychl.

„Jestli ti nezavolá, chci, abys zavolala ty jemu. Uděláš to pro mě, Ses?“

„Táta nikdy nic neříká,“ zašeptala.

„Táta je smutný, protože máma umřela, Ses.“

„Vždyť je to už dávno.“

„Právě proto je načase, abychom ho zase rozmluvili, Ses, a s tím mi musíš pomoct. Chceš? Chceš, Ses?“

Beze slova se otočila, položila mu ruce kolem krku a zabořila mu hlavu do krční jamky.

Hladil ji po vlasech a cítil, jak mu vlhne límec trička.

Kufr byl sbalený. Harry zatelefonoval Aunemu a sdělil mu, že letí služebně do Bangkoku. Aune tak úplně nevěděl, co by na to měl říct, a Harry netušil, proč mu to vlastně volal. Možná proto, že je fajn dát vědět někomu, o němž si člověk myslí, že by ho mohl shánět? Volat obsluze u Schrøderů by asi zrovna nebyl dobrý nápad.

„Vezmi si s sebou vitamin B v injekcích,“ poradil mu Aune.

„Proč?“

„Pokud bys měl chuť zůstat střízlivý, usnadníš si to tím. Nové prostředí, Harry, to je dobrá příležitost, víš?“

„Promyslím to.“

„Promýšlení nestačí, Harry.“

„Já vím. Proto s sebou žádné injekce nepotřebuju.“

Aune zabručel. To byl jeho způsob smíchu.

„Harry, tys měl být komik.“

„Jsem na dobré cestě.“

Když Harry nakládal kufr do zavazadlového prostoru taxíku, stál u domovní zdi ubytovny o kus výš v ulici jeden z jejích obyvatel, třásl se zimou v obepnuté džínové bundě a přitom pobafával ze špačku cigarety.

„Někam jedete?“ zeptal se Harryho.

„Jistě.“

„Na jih nebo kam?“

„Do Bangkoku.“

„Sám?“

„Jo.“

„Say no more…“

Ukázal Harrymu zdvižený palec a mrkl.

Harry si od ženy za odbavovací přepážkou vzal letenku a otočil se.

„Harry Hole?“ Muž za ním měl brýle s ocelovými obroučkami a hleděl na Harryho se smutným úsměvem.

„A vy jste kdo?“

„Dagfinn Torhus z ministerstva zahraničí. Chceme vám jen popřát hodně štěstí. A zároveň se ujistit, že jste pochopil delikátní povahu toho… poslání. Celé se to přece jenom seběhlo dost narychlo.“

„Děkuju za starostlivost. Pochopil jsem, že mým úkolem je najít vraha, a přitom příliš nedělat vlny. Møller mi dal instrukce.“

„Dobře. Diskrétnost je důležitá. Nikomu nevěřte. Ani lidem, kteří se budou vydávat za pracovníky ministerstva zahraničí. Může se ukázat, že jsou například…, no třeba z Dagbladet.“

Torhus otevřel ústa, jako by se chtěl zasmát, Harry však pochopil, že to míní vážně.

„Novináři z Dagbladet snad nenosí v klopě identifikační visačku ministerstva zahraničí, pane Torhusi. Ani na sobě v lednu nemívají pršipláště. Mimochodem, z papírů jsem vyčetl, že jste na ministerstvu mojí kontaktní osobou.“

Torhus přikývl, spíš pro sebe. Pak vysunul bradu vpřed a o půltón poklesl hlasem.

„Vaše linka za chvíli odlétá, nebudu vás dlouho zdržovat. Jen si poslechněte to málo, co mám na srdci.“

Vytáhl ruce z kapes kabátu a sepjal je před sebou.

„Kolik vám je, pane Hole? Dvaatřicet? Čtyřiatřicet? Máte před sebou ještě stále možnost kariérního postupu. Trochu jsem se na vás totiž poptal. Jste talentovaný a v systému jsou nad vámi lidé, kteří vás očividně mají rádi. A chrání vás. Tak to může dál pokračovat, pokud všechno půjde, jak má. Stačí ale nepříliš velké šlápnutí vedle a poletíte – a pak byste s sebou strhl i toho svého ochránce. A najednou byste zjistil, že ti takzvaní přátelé jsou daleko za horami. Takže jestli tohle nechcete, snažte se v každém případě udržet se na nohou, pane Hole. Kvůli všem. To je dobře míněná rada od starého bruslaře.“

Jeho ústa se usmála, avšak oči hleděly na Harryho pátravě.

„Víte co, pane Hole? Tady na Fornebu mě vždycky přepadne takový deprimující pocit zániku. Zániku a odchodu.“

„Vážně?“ odtušil Harry a zauvažoval, jestli si stihne dát v baru pivo, než bude ukončen nástup do letadla. „Fajn. Občas to může být k užitku. Změna, myslím.“

„Doufejme,“ přikývl Torhus. „Doufejme.“

O veľkonočných vajíčkach, lyžovačkách a detektívkach

Veľká noc je v Nórsku dôležitá. V škole aj v práci mám týždenné prázdniny, všetci nadšene prajú príjemné prežitie sviatkov už od polovice marca a nefalšovane sa tešia. So záujmom sa vypytujú na prežívanie Veľkej noci na Slovensku a neskrývajú úžas pri zistení, že u nás si toto skvelé obdobie kazíme zvykmi, pri ktorých muži bijú ženy nástrojmi upletenými zo stromu a navyše ich oblievajú vodou. Ak ste nebodaj niekedy pochybovali o feminizme v Nórsku, v tomto okamihu vás všetky pochybnosti opustia. Vysvetliť Nórom slovenské veľkonočné tradície a necítiť sa pri tom ako úplný barbar je fakt ťažké.

Po nórsky sa Veľká noc povie Påske a pochopiteľne tiež vychádza z kresťanskej tradície a Ježišovho zmŕtvychvstania a zároveň je oslavou prichádzajúcej jari. Okrem náboženskej línie, spojenej s omšami a podobnými religióznymi radosťami, má nórska Veľká noc s tou našou spoločné aj typické jarné symboly – kuriatka, veľkonočné zajačiky a vajíčka (počas veľkonočných sviatkov sa spotreba vajec v Nórsku údajne zdvojnásobuje a Nóri len počas týchto piatich dní zjedia až 21 miliónov vajec). Aj v Nórsku sa vajíčka farbia ako dekorácia, ale ani zďaleka sa to neblíži tradícii našich kraslíc.

Veľkonočné sviatky, spojené s voľnom v práci a škole, trvajú od štvrtka do pondelka a sú často spojené s jarnou dovolenkou. Nóri húfne jazdia do hôr, na jarnú lyžovačku alebo bežkovať a užívať si ešte sneh, ale už jarný vzduch a teplejšie počasie. Keďže vo štvrtok je v Nórsku už voľno, zatiaľ čo vo Švédsku ešte bežný pracovný deň, najmä Nóri z pohraničných oblastí v tento deň často jazdia na (relatívne) lacný nákup ku susedom (tzv. harrytur).

Zaujímavou nórskou tradíciou je veľkonočné krimi (påskekrim). Každoročne pred Veľkou nocou v Nórsku vychádza zvýšené množstvo kriminálnych románov, špeciálne antológie veľkonočných detektívnych poviedok, krimi seriály v televízii a tematické programy v rádiu. Celé to siaha až do roku 1923, kedy spisovatelia Nordahl Grieg a Nils Lie pod pseudonymom Jonathan Jerv napísali kriminálny román Bergenstoget plyndret i natt (Dnes v noci bol vykradnutý bergenský vlak). Brat jedného z autorov, Harald Grieg, ktorý pracoval ako redaktor v nakladateľstve Gyldendal, napomohol originálnej reklamnej kampani, keď sa postaral, aby upútavka na túto knihu vyšla týždeň pred Veľkou nocou na titulnej strane novín Aftenposten, len s nepatrným upozornením, že ide o reklamu, uvedeným malým písmom pod textom. Článok pôsobil vierohodne a mnoho ľudí sa domnievalo, že šlo o skutočný kriminálny čin. Keď o týždeň neskôr, 1.apríla, vyšlo najavo, že šlo len o premyslenú kampaň spojenú s prvoaprílovým žartom, vzbudilo to pochopiteľne rozporuplné emócie, zároveň však aj zrejmý škandinávsky zmysel pre dobrú zápletku. Odvtedy sa krimi stále viac stávalo súčasťou nórskej Veľkej noci a od prelomu 80. a 90. rokov je aj vďaka rozšíreniu televízie a kriminálnych seriálov neoddeliteľnou súčasťou miestnej veľkonočnej tradície. Ide o celosvetovo ojedinelý koncept, ktorý skutočne hýbe krajinou – ešte aj na kartóne od mlieka mám tento týždeň krimikomix.

Posledná štatistická zaujímavosť, spojená s Veľkou nocou v Nórsku, je miera vlámaní – v tomto období údajne počet vlámaní do nórskych domácností stúpa až o 37 % oproti iným obdobiam v roku, čo je spojené práve s odjazdmi Nórov na hory (hoci v posledných rokoch tieto čísla vďaka rozšíreniu domových alarmov zase trochu klesli).

Nutno uznať, že keď porovnám lyžovačku a dobrý krimi román so šibačkou a oblievačkou, nedivím sa, že Veľká noc v Nórsku patrí po Vianociach k najobľúbenejším sviatkom v roku. A teraz ma prosím ospravedlňte, mám rozčítané niečo napínavé...

O lanských snehoch aj sviežich vetroch, o zle aj dobre a o deťoch a bábikách

Že v Škandinávii je krimi jeden z najobľúbenejších žánrov vôbec je asi taká novinka ako lanský sneh za severným polárnym kruhom. Že krimi píšu stále častejšie aj ženy – obzvlášť tu hore, kde vám, milé dámy, pokojne môžu rozbiť nos zatvárajúce sa dvere, pretože mladý muž idúci pred vami pojem gentleman už vďaka zrovnoprávňovaniu pohlaví na všetkých mysliteľných poliach pôsobnosti nepozná – je samozrejmé ako termohrnček s kávou pri ceste do práce v ruke priemerného Nóra. Že ale žena, hoc aj zo Škandinávie, napíše krimiromán, ktorý má nápad aj gule a teda naozaj stojí za to, to už také automatické nie je.

A potom sa zjaví vraj nový, ženský Nesbø zo Švédska. Tak Kristinu Ohlsson označujú všade, kde na jej meno natrafíte. Keď pominieme fakt, že vyššie uvedený slogan je v prvom rade marketingový ťah a zmierime sa s myšlienkou, že tentokrát nás teda odsúdeniahodnými zločinmi zlotrilých zlosynov nebude sprevádzať večný skrachovanec Harry Hole ani jeho podobne charizmatický švédsky bratranec, musíme uznať, že príbehy týchto dvoch autorov predsa len majú niečo spoločné.

Mám na mysli v prvom rade precíznosť, s akou je príbeh vystavaný. A ľudský rozmer postáv – či už tých na strane dobra alebo zla. Kristina Ohlsson nám vo svojom prvom románe Nechtění predstavuje celú novú partičku vyšetrovateľov. Nechýba skúsený, ale trochu konzervatívny starý pardál Alex, trochu šovinistický mladší nadšenec Peder s rozvráteným súkromným životom, ani bystrá, príťažlivá, ale trochu príliš rezervovaná začiatočníčka Fredrika, ktorá – ako inak – napriek pochybnostiam okolia zohrá vo vyšetrovaní dôležitú úlohu.

Samotný príbeh jednoducho funguje. Motív, aj keď samozrejme chvíľu trvá, kým jeho presnú podobu odhalí ako čitateľ, tak vyšetrovatelia, je zrozumiteľný a do diania svojim zvláštnym, temným spôsobom zapadá. A hoci čitateľ pozná rozuzlenie celého príbehu rozhodne skôr ako vyšetrovatelia, ich dlhé vedenie prekvapujúco pri čítaní irituje len mierne – človek je príliš sústredený na samotný príbeh a jednoduchú potrebu vedieť "čo bude ďalej".

A samozrejme, nechýba sociálny rozmer. Síce nie v takej rozpracovanej podobe ako v Larssonových thrilleroch, ale je tu, ako inak. Násilie na ženách, bezbranných deťoch, nie úplne fungujúci systém osvojovania detí a riešenia situácie s deťmi problémovými, všetko tu nájdete. Zároveň však človek nemá pocit, že sa mu autorka snaží podsúvať čierno-biele videnie okolností, jednoducho len vykreslí kulisy a nechá na čitateľovi, nech ich posúdi. A tak čitateľ paradoxne tak trochu rozumie takmer všetkým zúčastneným – ale len takmer, niektoré z mnohých neprávostí v príbehu sú predsa len prisilným sústom aj pre tých najchápavejších.

Čo ešte oceňujem, sú drobné, takmer nebadané odkazy a intertextualita. Rozhodne nie je náhoda, že sa žena, ktorá sa krutému páchateľovi dokáže vzoprieť a opustí ho, volá Nora, rovnako ako hrdinka prelomovej Ibsenovej hry Domeček pro panenky (prelomového práve kvôli faktu, že Nora opúšťa svojho muža a vyberie si cestu samostatnosti, čo bolo v tých dobách nevídané). Obzvlášť nie, ak On svoje submisívne partnerky oslovuje práve Panenka.

Čo viac dodať. Príbeh má inú atmosféru, iný tón ako tie Nesbøho, je to ale príbeh, ktorý funguje a číta sa sám. A na rovinu priznávam, že sa teším na ďalšie Ohlssonovej romány – napísala zatiaľ štyri, Kniha Zlín má odkúpené práva na prvé tri. Ten prvý, román Nechtění, vychádza 29. marca v a viac si o ňom, vrátane anotácie, môžete prečítať napríklad tu: http://www.knihazlin.cz/fleet/nechteni.

O tom, že jar vonia inak, o svetle a čajkách

Je 1. marca, pol piatej podvečer.

Sedím na lavičke v prístave a privieram oči pred žiariacim slnkom. Oslepujúco sa odráža od hladiny mora, posiatej zvyškami ľadových krýh, a od bieloskvúceho snehu, ešte súvisle pokrývajúceho pevninu.

Sú asi dva stupne nad nulou, ešte sa tomu takmer ani nedá povedať odmäk, ale vzduch už vonia nezameniteľne inak.

Čajky sa s novou vervou rozkrikujú a s vranami a krkavcami sa hádajú o nadvládu nad touto časťou mesta. Niet pochýb o tom, kto vyhráva.

Pofukuje vetrík, ten z tých príjemných, ktorý sa pohrá s prameňom vlasov, odniekiaľ prinesie vôňu vaflí a nesie sa ďalej.

Priamo za chrbtom mám radnicu, slnko vysušilo schody od snehu, a tak sa odtiaľ ozýva sústavný zvuk jazdiacich skateboardov. Asi dvadsať mládencov sa radostne vrátilo k svojej obľúbenej kratochvíli a na kúskoch, ktoré predvádzajú, je jasné, že ich celú zimu svrbeli nohy. Odteraz je toto miesto opäť len ich. Okoloidúci sa pristavia, sledujú viac i menej vydarené skoky, na tvárach im pohrávajú úsmevy.

Na námestí síce ešte funguje verejné klzisko, ale záhradky reštaurácií a kaviarní sú už plné hostí užívajúcich si krásne počasie.

Nikto už nemá čapicu, len jeden neaklimatizovaný černoch, tí ale nosia čapice od septembra do mája. Bundy a kabáty sú veľkoryso porozopínané, náhle sa nikto nikam nenáhli. Lavičky naľavo aj napravo sú poobsadzované, ľudia jedia, rozprávajú sa, čítajú, alebo len počúvajú hudbu a s privretými očami nastavujú tvár slnku, pomaly klesajúcemu k obzoru.

„Ah, sola!“ počuť čochvíľa zo všetkých strán a som si istá, že v týchto dňoch je slnko tým najospevovanejším božstvom v tejto časti Nórska. Zaslúžene. A to svetlo, nekonečné svetlo! Prevaha temných dní jednoznačne skončila, človek to cíti každou bunkou svojho tela, odrazu plného energie a dobrej nálady.

Zvony na radnici odbíjajú päť a na chvíľu prehlušia monotónne hučanie koliesok skateboardov. Scenéria sa zmenila len nebadane, tiene sa začínajú predlžovať, čajky sa zrejme hádkou vyčerpali a už len mĺkvo posedávajú kade-tade vo svojom znovunadobudnutom kráľovstve.

Vyzerá to, že do Osla dorazila jar.

O tom, ako sa burzový maklér spisovateľom stal, o lapaní šťastia a vrahov

V týchto dňoch sa na trh dostáva staronový Nesbø s prvým dielom holeovskej série – románom Netopýr (orig. Flaggermusmannen). Staronový preto, lebo, ako všetci nepochybne už viete, tento román už pred rokmi v češtine vyšiel. Pod názvom Netopýří muž, neveľmi vydarenom preklade z nemčiny a neveľmi vydarenom vydaní od vydavateľstva MOBA. Do prvého vydania som nahliadla len letmo, zato toto nové od Knihy Zlín, vo výbornom preklade Kateřiny Krištůfkovej, som si užila naplno.

Prvý diel nám predstavuje detektívne začiatky Harryho Holea a odohráva sa v Austrálii. To najpodstatnejšie sa deje prevažne v Sydney, ale Nesbø neváha ani povodiť nás po ďalších austrálskych oblastiach a reáliách. A opäť raz platí, že ako sprievodca funguje výborne – pokiaľ teda môžem posúdiť, pretože sama som v Austrálii nikdy nebola. Avšak opisované prostredie čitateľ prežíva rovnako presvedčivo a živo, či už ide o notoricky známe a Nesbøom stokrát prežité Oslo, alebo exotickejšiu Austráliu. Nejeden čitateľ si nepochybne položí otázku, či tam autor naozaj časť života strávil – a odpoveď znie: áno.

Ostatne, príbeh toho, ako vznikol román Netopýr, nie je vôbec nezaujímavý, je to totiž zároveň príbeh toho, ako sa Nesbø na cesty vybral a spisovateľom stal. V tých dobách, tj. cca pred 15 rokmi, pracoval Nesbø na plný úväzok ako burzový maklér a po večeroch sa venoval hudobnej kariére v stále úspešnejšej skupine Di Derre (ktorú založil spoločne s mladším bratom Knutom a dvomi kamarátmi). Takmer rok fungoval v tomto únavnom každodennom kolotoči, až si jedného dňa povedal, že stačilo (predstavujem si to holeovsky trochu v štýle South Parku – „Seru na vás, du domů“). Kúpil si letenku do Austrálie, vzal pol roka dovolenku a už ho nebolo. Zhodou okolností ho krátko pred touto cestou kontaktovala bývalá spolužiačka, teraz pracujúca v jednom z nórskych vydavateľstiev, s ponukou, či by nechcel napísať knihu o skupine Di Derre. Napísať knihu Nesbøovi neznelo ako najhorší nápad, ale miesto príbehu Di Derre dostal chuť skôr na nejaké krimi. A tak v lietadle cestou do Austrálie vymyslel hlavnú zápletku, problémového detektíva Harryho Holea a keď sa o pár mesiacov vracal do Nórska, kniha bola prakticky napísaná. Zaujímavosťou ešte je, že ju najskôr vydavateľstvu ponúkol pod pseudonymom Kim Erik Lokker – obával sa, že by sláva Di Derre a hudobníka Joa Nesbøa mohla ovplyvniť úsudok redakcie. No a zvyšok príbehu o tom, ako sa z burzového makléra spisovateľ stal, už poznáme všetci – a myslím, že s týmto Nesbøovým rozhodnutím je nadmieru spokojný nielen on sám, ale aj široká verejnosť.

Ale naspäť k románu. Príbeh je nakombinovaný pôsobivo, páchateľ je, ako obvykle, nepravdepodobný (hoci aspoň pre mňa bolo od jedného veľmi konkrétneho momentu viac-menej jasné, o koho ide, čo však vítam), nechýba ani škandinávsky tak obľúbený spoločensko-kritický presah. Zaujímavým prvkom bola aj línia, popisujúca austrálsku históriu, mytológiu a symboliku. Toto poslúžilo hneď dvakrát – jednak k plastickejšiemu zobrazeniu Austrálie ako krajiny s „vlastným životom“, jednak ako účinná živná pôda pre samotnú detektívnu zápletku.

Samotný Harry Hole je tu o celé roky mladší, ale fucked-up rovnako, ako sme zvyknutí. Aj keď, spočiatku poslúcha priam trápne – nepije, so sklopenými ušami poslúcha príkazy austrálskych nadriadených a vôbec, celý je nejak netradične submisívny. Potom sa však ožerie jak zákon káže, sem-tam sa vyspí s nejakou tou štetkou, sem-tam pobije a sem-tam poblije a aj v rámci detektívnej práce sa konečne dostáva do švungu. A takého ho máme všetci radi – hoci som sa chvíľami nemohla ubrániť túžbe vziať si ho domov, umyť ho, uvariť mu slepačí vývar a trochu mu dohovoriť. 

Okrem zaujímavých reálií a napínavých akčných scén je román predchnutý aj osobnejšími emóciami a viac či menej filozofickými úvahami. A hoci Harry je, z nejakého nie úplne jasného dôvodu, ktorému ani on sám nerozumie, alkoholik so zjavnými sebedeštruktívnymi sklonmi, neraz jeho slová nepríjemne zasiahnu aj náhodného okoloidúceho čitateľa so životom ukážkovo usporiadaným:

„Není těch posledních čtyřiadvacet hodin samo o sobě dostatečným důvodem?“ zeptal se Harry. „Co když ti zítra ráno najdou rakovinu prsu, jaký to pak bude mít smysl? Jestliže máš dům, děti a monokla a doufáš, že tvůj muž usne dřív, než si půjdeš sama lehnout, jaký to má smysl? Jsi si vážně tak jistá, že dokážeš s tím svým mistrovským plánem polapit štěstí?“

Nuž, čo dodať. Polapiť šťastie, tým si nemôže byť istý asi nik. Ale deväť z desiatich milovníkov kníh odporúča literatúru ako jeden z prvkov, ktorý kvalitu života rozhodne zvyšuje. Tak neváhajte a prečítajte si niečo dobré. Napríklad Netopýra.

O obrazoch, zvukoch, vôňach

Často sa ma pýtajú, aké je Nórsko. Akí sú tu ľudia, aký je tu život, podmienky. A väčšinou samozrejme neviem, čo odpovedať. Nórsko je také rozmanité, naplnené toľkými ľuďmi a osudmi, také rôznorodé, že sa mi akákoľvek generalizácia prieči. Napriek tomu však existuje pár vecí, zväčša sú to každodenné drobnosti, ktoré pre mňa v tomto kontexte zaujímavé sú. Často nie samé o sebe, väčšinou nie výhradne, ale všetky spolu vytvárajú akúsi esenciu toho, čo je pre mňa Nórsko.

Nórsko je zamrznuté zasnežené more a v ňom opustené móla. 

Je to ružový opar nad morom, keď na opačnej strane, za kopcami, zapadá slnko.

Je to v zime nekonečná bieloba, v lete vôňa mora a borovíc, piesok a zeleň, voda

Je to budenie strakami, ktoré posedávajú na konároch stromov v záhrade a elektrických vedeniach a krákajú, ako keď kostlivec hrká kosťami.

Vášniví bežkári a stovky kilometrov bežkárskych tratí. A každodenné cestovanie vlakom, autobusom, električkou či metrom s lyžami.

Nekonečné odhrabávanie snehu a napriek tomu detinská radosť vždy, keď zase sneží.

A to, že lopatu na odhŕňanie snehu mám už dva mesiace opretú pred chalupou a nikoho ani nenapadlo ju ukradnúť.

Aj to, že kosačka a gril sú spolu s najrôznejším náradím a kopami dreva v nezamknutej kôlni.

To, že šoféri vždy, vždy zastavia v momente, kedy sa k prechodu ešte len blížim.

To, že kartou sa dá platiť prakticky všade a celá transakcia trvá neuveriteľne krátko.

Sú to ázijské a turecké a pakistanské a ruské a poľské potraviny so sortimentom od výmyslu sveta.

Sú to čerstvé ryby a obložené žemle s krevetami.

Je to jahňacina na sto rôznych spôsobov.

Je to vôňa horiaceho dreva a jeho praskanie v krboch a pieckach.

Po zotmení kráčanie ulicami olemovanými domami s rozsvietenými oblokmi, takmer nikdy nezastretými, takže človek môže ochutnať kúsok každého domova, okolo ktorého ide.

Drevené domčeky, biele. A červené, žlté, oranžové, modré.

Je to prisťahovalecká časť s obchodmi plnými najbizarnejšieho ovocia a zeleniny a ženami, chodiacimi po uliciach v hidžáboch a čádoroch.

Sú to blonďaví, vždy starostlivo učesaní Nóri, Nórky vymaľované ako na ples alebo oblečené v teplákoch a mix najrozmanitejších národností, farieb, vierovyznaní a jazykov.

Sú to ľudia opakovane nadšení z toho, že hovorím ich jazykom, ľudia, ktorí mnohokrát poradia a ponúknu pomoc.

Sú to nórske vlajky v záhradách rodinných domov.

Káva a vafle aj v tom najposlednejšom bufete. Život s termohrnčekom v ruke. A kaviarňo-pekárne všade.

A mnoho ďalších vecí, na ktoré si teraz nespomínam, ale ktoré si ma opakovane získavajú. Vďaka ktorým som tu "doma".

O oneskorenom ale nevyhnutnom bilancovaní, chlebe a hrách

Odkedy som sa naposledy ozvala, ubehla už hodná doba. A nielen to, nový rok naskočil už pred dvomi týždňami a ja mám ešte stále nutkanie bilancovať ten starý. Skrátka, treba si to priznať, život okolo mňa zase raz beží rýchlejšie, ako stíham spracúvať. A tak, odpusťte mi, nedá mi to, ale musím – rozhodla som sa spomenúť pár zaujímavých "projektov", ktoré ma za posledný rok oslovili, inšpirovali a všemožne sa im teším.

Oslo Bokfestival (http://www.oslobokfestival.no/) – knižný festival v Osle patrí medzi tie, ktoré skutočne majú čo ponúknuť. Angažovaní organizátori s vášňou pre vec, výborný program so skutočnými literárnymi osobnosťami lokálneho aj globálneho formátu, originálne sprievodné aktivity, skvelá lokalita a celkové usporiadanie, a napokon, aj široká ponuka kníh, z ktorých je radosť vyberať. Takto sa to robí.

Literary Death Match (http://www.literarydeathmatch.com/) – tento projekt si ma získal v momente, kedy som o ňom prvýkrát počula a s každou ďalšou zmienkou ho mám radšej a radšej. A šialene závidím L.A. (a ďalším mestám), že túto skvostnú zábavu pre pravých literárnych nerdov majú v pravidelných dávkach. Nuž, v Osle boli už dvakrát, ostáva len dúfať, že prídu opäť a to čím skôr. Ak ste niekde v L.A., New Yorku, Londýne, Bostone či inde, kde sa toto organizuje aspoň relatívne pravidelne a máte aspoň trochu radi literatúru, nenechajte si to ujsť.

Kniha Zlín (http://www.knihazlin.cz/) – viem, neuveríte mi, že to sem píšem nezištne, keď som od nich vyhrala tú čítačku, ale je to tak. Sú proste dobrí. Z ich práce vidno ozajstnú lásku ku knihám, majú výborný vkus, naozaj dobrú edíciu TEMA, ktorá stojí za pozornosť a absolútne bezkonkurenčne pracujú so svojimi čitateľmi, fanúšikmi, recenzentmi... a nepochybujem, že aj s ľuďmi, ktorí sú do produkcie ich kníh zaangažovaní priamo. Kniha Zlín je pre mňa nakladateľstvo, ktorého prácu sledujem s rešpektom.

Čierne na bielom (http://www.ciernenabielom.sk/) a Stepný vlk (http://stepnyvlk.sk/) – dva antikvariáty, ktoré u mňa vynikajú medzi ostatnými. Chlapci majú literatúru radi, rozumejú jej a domnievam sa, že pre oboch je toto viac o šírení radosti z dobrých kníh a čítania, než primárne o zisku (a ten im za to zase rada doprajem, aj keď, buďme úprimní, na knihách na Slovensku zbohatne málokto). Absolútna ústretovosť, ochota, prehľad a naozaj dobré knihy v ponuke – tak si predstavujem dobrý antikvariát (a vlastne nielen ten). Len tak ďalej.

Debničkári (http://debnickari.sk/) – teším sa, že tento trend konečne dorazil aj na Slovensko a dokonca aj do našich malých zabudnutých Bánoviec. Kvalitné suroviny a lokálne zdroje, to je niečo, čoho dôležitosť si ešte len začíname uvedomovať, a preto je skvelé, že je niekto, kto sa do tohto boja pustil. Sama ich služby zatiaľ bohužiaľ nevyužívam, ale vy neváhajte – a ja sľubujem, že keď sa vrátim, bude to jedna z prvých vecí, ktorým sa upíšem.

Pečempecen (www.pecempecen.cz) – platí v zásade to, čo pri bode vyššie, akurát s tým dodatkom, že niektoré veci si relatívne bez námahy a s trochou trpezlivosti naozaj možno dopriať aj doma. Napríklad kvalitný chlieb. Ja svoj prvý kvások zakladám zajtra a hoci si uvedomujem, že pravdepodobnosť, že sa mi to podarí na prvý raz, je malá, neodradí ma to. A keď to napokon vyjde, budem tu strašne machrovať, takže sa na to pripravte dopredu. Zvládnuť domáci chlieb od základov je totiž na mojom zozname predsavzatí  do roku 2013 na popredných miestach.

To by nateraz snáď aj stačilo. Určite som ešte na niečo zabudla, ale nevadí, keď tak doplním v nejakej priebežnej bilancii. Keď sa na to tak pozerám, pôsobím ako osoba s dosť obmedzenými záujmami – knihy a jedlo. Ale čo už, už starí Rimania mali vášeň pre chlieb a hry a ja sa netajím tým, že práve potrava pre telo i pre dušu je to, pre čo a z čoho žijem. Tak sa potešte so mnou a osvojte si niečo z vyššie uvedeného. Sú to samé dobré veci.