O tom, ako sa burzový maklér spisovateľom stal, o lapaní šťastia a vrahov

V týchto dňoch sa na trh dostáva staronový Nesbø s prvým dielom holeovskej série – románom Netopýr (orig. Flaggermusmannen). Staronový preto, lebo, ako všetci nepochybne už viete, tento román už pred rokmi v češtine vyšiel. Pod názvom Netopýří muž, neveľmi vydarenom preklade z nemčiny a neveľmi vydarenom vydaní od vydavateľstva MOBA. Do prvého vydania som nahliadla len letmo, zato toto nové od Knihy Zlín, vo výbornom preklade Kateřiny Krištůfkovej, som si užila naplno.

Prvý diel nám predstavuje detektívne začiatky Harryho Holea a odohráva sa v Austrálii. To najpodstatnejšie sa deje prevažne v Sydney, ale Nesbø neváha ani povodiť nás po ďalších austrálskych oblastiach a reáliách. A opäť raz platí, že ako sprievodca funguje výborne – pokiaľ teda môžem posúdiť, pretože sama som v Austrálii nikdy nebola. Avšak opisované prostredie čitateľ prežíva rovnako presvedčivo a živo, či už ide o notoricky známe a Nesbøom stokrát prežité Oslo, alebo exotickejšiu Austráliu. Nejeden čitateľ si nepochybne položí otázku, či tam autor naozaj časť života strávil – a odpoveď znie: áno.

Ostatne, príbeh toho, ako vznikol román Netopýr, nie je vôbec nezaujímavý, je to totiž zároveň príbeh toho, ako sa Nesbø na cesty vybral a spisovateľom stal. V tých dobách, tj. cca pred 15 rokmi, pracoval Nesbø na plný úväzok ako burzový maklér a po večeroch sa venoval hudobnej kariére v stále úspešnejšej skupine Di Derre (ktorú založil spoločne s mladším bratom Knutom a dvomi kamarátmi). Takmer rok fungoval v tomto únavnom každodennom kolotoči, až si jedného dňa povedal, že stačilo (predstavujem si to holeovsky trochu v štýle South Parku – „Seru na vás, du domů“). Kúpil si letenku do Austrálie, vzal pol roka dovolenku a už ho nebolo. Zhodou okolností ho krátko pred touto cestou kontaktovala bývalá spolužiačka, teraz pracujúca v jednom z nórskych vydavateľstiev, s ponukou, či by nechcel napísať knihu o skupine Di Derre. Napísať knihu Nesbøovi neznelo ako najhorší nápad, ale miesto príbehu Di Derre dostal chuť skôr na nejaké krimi. A tak v lietadle cestou do Austrálie vymyslel hlavnú zápletku, problémového detektíva Harryho Holea a keď sa o pár mesiacov vracal do Nórska, kniha bola prakticky napísaná. Zaujímavosťou ešte je, že ju najskôr vydavateľstvu ponúkol pod pseudonymom Kim Erik Lokker – obával sa, že by sláva Di Derre a hudobníka Joa Nesbøa mohla ovplyvniť úsudok redakcie. No a zvyšok príbehu o tom, ako sa z burzového makléra spisovateľ stal, už poznáme všetci – a myslím, že s týmto Nesbøovým rozhodnutím je nadmieru spokojný nielen on sám, ale aj široká verejnosť.

Ale naspäť k románu. Príbeh je nakombinovaný pôsobivo, páchateľ je, ako obvykle, nepravdepodobný (hoci aspoň pre mňa bolo od jedného veľmi konkrétneho momentu viac-menej jasné, o koho ide, čo však vítam), nechýba ani škandinávsky tak obľúbený spoločensko-kritický presah. Zaujímavým prvkom bola aj línia, popisujúca austrálsku históriu, mytológiu a symboliku. Toto poslúžilo hneď dvakrát – jednak k plastickejšiemu zobrazeniu Austrálie ako krajiny s „vlastným životom“, jednak ako účinná živná pôda pre samotnú detektívnu zápletku.

Samotný Harry Hole je tu o celé roky mladší, ale fucked-up rovnako, ako sme zvyknutí. Aj keď, spočiatku poslúcha priam trápne – nepije, so sklopenými ušami poslúcha príkazy austrálskych nadriadených a vôbec, celý je nejak netradične submisívny. Potom sa však ožerie jak zákon káže, sem-tam sa vyspí s nejakou tou štetkou, sem-tam pobije a sem-tam poblije a aj v rámci detektívnej práce sa konečne dostáva do švungu. A takého ho máme všetci radi – hoci som sa chvíľami nemohla ubrániť túžbe vziať si ho domov, umyť ho, uvariť mu slepačí vývar a trochu mu dohovoriť. 

Okrem zaujímavých reálií a napínavých akčných scén je román predchnutý aj osobnejšími emóciami a viac či menej filozofickými úvahami. A hoci Harry je, z nejakého nie úplne jasného dôvodu, ktorému ani on sám nerozumie, alkoholik so zjavnými sebedeštruktívnymi sklonmi, neraz jeho slová nepríjemne zasiahnu aj náhodného okoloidúceho čitateľa so životom ukážkovo usporiadaným:

„Není těch posledních čtyřiadvacet hodin samo o sobě dostatečným důvodem?“ zeptal se Harry. „Co když ti zítra ráno najdou rakovinu prsu, jaký to pak bude mít smysl? Jestliže máš dům, děti a monokla a doufáš, že tvůj muž usne dřív, než si půjdeš sama lehnout, jaký to má smysl? Jsi si vážně tak jistá, že dokážeš s tím svým mistrovským plánem polapit štěstí?“

Nuž, čo dodať. Polapiť šťastie, tým si nemôže byť istý asi nik. Ale deväť z desiatich milovníkov kníh odporúča literatúru ako jeden z prvkov, ktorý kvalitu života rozhodne zvyšuje. Tak neváhajte a prečítajte si niečo dobré. Napríklad Netopýra.

O obrazoch, zvukoch, vôňach

Často sa ma pýtajú, aké je Nórsko. Akí sú tu ľudia, aký je tu život, podmienky. A väčšinou samozrejme neviem, čo odpovedať. Nórsko je také rozmanité, naplnené toľkými ľuďmi a osudmi, také rôznorodé, že sa mi akákoľvek generalizácia prieči. Napriek tomu však existuje pár vecí, zväčša sú to každodenné drobnosti, ktoré pre mňa v tomto kontexte zaujímavé sú. Často nie samé o sebe, väčšinou nie výhradne, ale všetky spolu vytvárajú akúsi esenciu toho, čo je pre mňa Nórsko.

Nórsko je zamrznuté zasnežené more a v ňom opustené móla. 

Je to ružový opar nad morom, keď na opačnej strane, za kopcami, zapadá slnko.

Je to v zime nekonečná bieloba, v lete vôňa mora a borovíc, piesok a zeleň, voda

Je to budenie strakami, ktoré posedávajú na konároch stromov v záhrade a elektrických vedeniach a krákajú, ako keď kostlivec hrká kosťami.

Vášniví bežkári a stovky kilometrov bežkárskych tratí. A každodenné cestovanie vlakom, autobusom, električkou či metrom s lyžami.

Nekonečné odhrabávanie snehu a napriek tomu detinská radosť vždy, keď zase sneží.

A to, že lopatu na odhŕňanie snehu mám už dva mesiace opretú pred chalupou a nikoho ani nenapadlo ju ukradnúť.

Aj to, že kosačka a gril sú spolu s najrôznejším náradím a kopami dreva v nezamknutej kôlni.

To, že šoféri vždy, vždy zastavia v momente, kedy sa k prechodu ešte len blížim.

To, že kartou sa dá platiť prakticky všade a celá transakcia trvá neuveriteľne krátko.

Sú to ázijské a turecké a pakistanské a ruské a poľské potraviny so sortimentom od výmyslu sveta.

Sú to čerstvé ryby a obložené žemle s krevetami.

Je to jahňacina na sto rôznych spôsobov.

Je to vôňa horiaceho dreva a jeho praskanie v krboch a pieckach.

Po zotmení kráčanie ulicami olemovanými domami s rozsvietenými oblokmi, takmer nikdy nezastretými, takže človek môže ochutnať kúsok každého domova, okolo ktorého ide.

Drevené domčeky, biele. A červené, žlté, oranžové, modré.

Je to prisťahovalecká časť s obchodmi plnými najbizarnejšieho ovocia a zeleniny a ženami, chodiacimi po uliciach v hidžáboch a čádoroch.

Sú to blonďaví, vždy starostlivo učesaní Nóri, Nórky vymaľované ako na ples alebo oblečené v teplákoch a mix najrozmanitejších národností, farieb, vierovyznaní a jazykov.

Sú to ľudia opakovane nadšení z toho, že hovorím ich jazykom, ľudia, ktorí mnohokrát poradia a ponúknu pomoc.

Sú to nórske vlajky v záhradách rodinných domov.

Káva a vafle aj v tom najposlednejšom bufete. Život s termohrnčekom v ruke. A kaviarňo-pekárne všade.

A mnoho ďalších vecí, na ktoré si teraz nespomínam, ale ktoré si ma opakovane získavajú. Vďaka ktorým som tu "doma".