O obrazoch, zvukoch, vôňach

Často sa ma pýtajú, aké je Nórsko. Akí sú tu ľudia, aký je tu život, podmienky. A väčšinou samozrejme neviem, čo odpovedať. Nórsko je také rozmanité, naplnené toľkými ľuďmi a osudmi, také rôznorodé, že sa mi akákoľvek generalizácia prieči. Napriek tomu však existuje pár vecí, zväčša sú to každodenné drobnosti, ktoré pre mňa v tomto kontexte zaujímavé sú. Často nie samé o sebe, väčšinou nie výhradne, ale všetky spolu vytvárajú akúsi esenciu toho, čo je pre mňa Nórsko.

Nórsko je zamrznuté zasnežené more a v ňom opustené móla. 

Je to ružový opar nad morom, keď na opačnej strane, za kopcami, zapadá slnko.

Je to v zime nekonečná bieloba, v lete vôňa mora a borovíc, piesok a zeleň, voda

Je to budenie strakami, ktoré posedávajú na konároch stromov v záhrade a elektrických vedeniach a krákajú, ako keď kostlivec hrká kosťami.

Vášniví bežkári a stovky kilometrov bežkárskych tratí. A každodenné cestovanie vlakom, autobusom, električkou či metrom s lyžami.

Nekonečné odhrabávanie snehu a napriek tomu detinská radosť vždy, keď zase sneží.

A to, že lopatu na odhŕňanie snehu mám už dva mesiace opretú pred chalupou a nikoho ani nenapadlo ju ukradnúť.

Aj to, že kosačka a gril sú spolu s najrôznejším náradím a kopami dreva v nezamknutej kôlni.

To, že šoféri vždy, vždy zastavia v momente, kedy sa k prechodu ešte len blížim.

To, že kartou sa dá platiť prakticky všade a celá transakcia trvá neuveriteľne krátko.

Sú to ázijské a turecké a pakistanské a ruské a poľské potraviny so sortimentom od výmyslu sveta.

Sú to čerstvé ryby a obložené žemle s krevetami.

Je to jahňacina na sto rôznych spôsobov.

Je to vôňa horiaceho dreva a jeho praskanie v krboch a pieckach.

Po zotmení kráčanie ulicami olemovanými domami s rozsvietenými oblokmi, takmer nikdy nezastretými, takže človek môže ochutnať kúsok každého domova, okolo ktorého ide.

Drevené domčeky, biele. A červené, žlté, oranžové, modré.

Je to prisťahovalecká časť s obchodmi plnými najbizarnejšieho ovocia a zeleniny a ženami, chodiacimi po uliciach v hidžáboch a čádoroch.

Sú to blonďaví, vždy starostlivo učesaní Nóri, Nórky vymaľované ako na ples alebo oblečené v teplákoch a mix najrozmanitejších národností, farieb, vierovyznaní a jazykov.

Sú to ľudia opakovane nadšení z toho, že hovorím ich jazykom, ľudia, ktorí mnohokrát poradia a ponúknu pomoc.

Sú to nórske vlajky v záhradách rodinných domov.

Káva a vafle aj v tom najposlednejšom bufete. Život s termohrnčekom v ruke. A kaviarňo-pekárne všade.

A mnoho ďalších vecí, na ktoré si teraz nespomínam, ale ktoré si ma opakovane získavajú. Vďaka ktorým som tu "doma".

O oneskorenom ale nevyhnutnom bilancovaní, chlebe a hrách

Odkedy som sa naposledy ozvala, ubehla už hodná doba. A nielen to, nový rok naskočil už pred dvomi týždňami a ja mám ešte stále nutkanie bilancovať ten starý. Skrátka, treba si to priznať, život okolo mňa zase raz beží rýchlejšie, ako stíham spracúvať. A tak, odpusťte mi, nedá mi to, ale musím – rozhodla som sa spomenúť pár zaujímavých "projektov", ktoré ma za posledný rok oslovili, inšpirovali a všemožne sa im teším.

Oslo Bokfestival (http://www.oslobokfestival.no/) – knižný festival v Osle patrí medzi tie, ktoré skutočne majú čo ponúknuť. Angažovaní organizátori s vášňou pre vec, výborný program so skutočnými literárnymi osobnosťami lokálneho aj globálneho formátu, originálne sprievodné aktivity, skvelá lokalita a celkové usporiadanie, a napokon, aj široká ponuka kníh, z ktorých je radosť vyberať. Takto sa to robí.

Literary Death Match (http://www.literarydeathmatch.com/) – tento projekt si ma získal v momente, kedy som o ňom prvýkrát počula a s každou ďalšou zmienkou ho mám radšej a radšej. A šialene závidím L.A. (a ďalším mestám), že túto skvostnú zábavu pre pravých literárnych nerdov majú v pravidelných dávkach. Nuž, v Osle boli už dvakrát, ostáva len dúfať, že prídu opäť a to čím skôr. Ak ste niekde v L.A., New Yorku, Londýne, Bostone či inde, kde sa toto organizuje aspoň relatívne pravidelne a máte aspoň trochu radi literatúru, nenechajte si to ujsť.

Kniha Zlín (http://www.knihazlin.cz/) – viem, neuveríte mi, že to sem píšem nezištne, keď som od nich vyhrala tú čítačku, ale je to tak. Sú proste dobrí. Z ich práce vidno ozajstnú lásku ku knihám, majú výborný vkus, naozaj dobrú edíciu TEMA, ktorá stojí za pozornosť a absolútne bezkonkurenčne pracujú so svojimi čitateľmi, fanúšikmi, recenzentmi... a nepochybujem, že aj s ľuďmi, ktorí sú do produkcie ich kníh zaangažovaní priamo. Kniha Zlín je pre mňa nakladateľstvo, ktorého prácu sledujem s rešpektom.

Čierne na bielom (http://www.ciernenabielom.sk/) a Stepný vlk (http://stepnyvlk.sk/) – dva antikvariáty, ktoré u mňa vynikajú medzi ostatnými. Chlapci majú literatúru radi, rozumejú jej a domnievam sa, že pre oboch je toto viac o šírení radosti z dobrých kníh a čítania, než primárne o zisku (a ten im za to zase rada doprajem, aj keď, buďme úprimní, na knihách na Slovensku zbohatne málokto). Absolútna ústretovosť, ochota, prehľad a naozaj dobré knihy v ponuke – tak si predstavujem dobrý antikvariát (a vlastne nielen ten). Len tak ďalej.

Debničkári (http://debnickari.sk/) – teším sa, že tento trend konečne dorazil aj na Slovensko a dokonca aj do našich malých zabudnutých Bánoviec. Kvalitné suroviny a lokálne zdroje, to je niečo, čoho dôležitosť si ešte len začíname uvedomovať, a preto je skvelé, že je niekto, kto sa do tohto boja pustil. Sama ich služby zatiaľ bohužiaľ nevyužívam, ale vy neváhajte – a ja sľubujem, že keď sa vrátim, bude to jedna z prvých vecí, ktorým sa upíšem.

Pečempecen (www.pecempecen.cz) – platí v zásade to, čo pri bode vyššie, akurát s tým dodatkom, že niektoré veci si relatívne bez námahy a s trochou trpezlivosti naozaj možno dopriať aj doma. Napríklad kvalitný chlieb. Ja svoj prvý kvások zakladám zajtra a hoci si uvedomujem, že pravdepodobnosť, že sa mi to podarí na prvý raz, je malá, neodradí ma to. A keď to napokon vyjde, budem tu strašne machrovať, takže sa na to pripravte dopredu. Zvládnuť domáci chlieb od základov je totiž na mojom zozname predsavzatí  do roku 2013 na popredných miestach.

To by nateraz snáď aj stačilo. Určite som ešte na niečo zabudla, ale nevadí, keď tak doplním v nejakej priebežnej bilancii. Keď sa na to tak pozerám, pôsobím ako osoba s dosť obmedzenými záujmami – knihy a jedlo. Ale čo už, už starí Rimania mali vášeň pre chlieb a hry a ja sa netajím tým, že práve potrava pre telo i pre dušu je to, pre čo a z čoho žijem. Tak sa potešte so mnou a osvojte si niečo z vyššie uvedeného. Sú to samé dobré veci.

O nórskych skúškach, načistenej mrkve a učiteľkách na záchodoch

Skúškové začalo. A to celkom zhurta, ešte v stredu som mala posledné prednášky a už v piatok prvú skúšku. Celý semester je v Nórsku oproti Slovensku/ČR posunutý tak o mesiac skôr. V lete som z toho úplne nadšená nebola – predsa len, začiatok semestra v polovici augusta, v dobe, kedy ma u nás obvykle očakával ešte kopec čistokrvne letných dobrodružstiev – teraz ale začínam oceňovať výhody tohto systému. Poslednú skúšku mám 5. decembra, do sviatkov teda dva týždne (školského) voľna, nevraviac o sviatkoch samotných, ktoré po rokoch rokúcich nebudem tráviť s vidinou skúšok, visiacich nado mnou ako Damoklov meč, v až príliš blízkej budúcnosti.

Skúšky mám len tri – na každý predmet jednu. Celkovo je tu zvykom mať predmetov menej, ale s pomerne väčším množstvom povinností a tomu zodpovedajúcim vyšším kreditovým ohodnotením. Na každý predmet je nutné (resp. viac než odporúčané) priebežne čítať nezanedbateľné množstvo literatúry. A čítať naozaj a naozaj priebežne človeku dosť výrazne uľahčí život. Jednak to výrazne pomáha, aby človek na hodinách pri debatách typu „polemizujte, ako by sa dalo namietať proti riešeniu x problému y autora z v článku abc“ nevyzeral ako blbec, druhak sa na skúške zaručene objaví otázka, ktorú bez prečítania daného článku/kapitoly nemáte šancu zodpovedať.

Ďalšia vec sú povinné písomné práce/prezentácie, niečo ako polsemestrálky. Dosť často sú skupinové (u mňa 2 z 3), spravidla koncipované tak, aby človek musel nielen naštudovať teóriu, ale naštudované aj aplikoval (my sme boli raz na pozorovaní na vyučovaní na nórskej základnej škole, následne sme mali „analyzovať“ priebeh vyučovania so zameraním na tie metódy/otázky, ktoré sme si sami vybrali ako predmet pozorovania; raz sme robili interview s viacjazyčnými respondentmi a následne sme zozbierané opäť konfrontovali s problematikou preberanou na prednáškach; raz sme dostali nórsku písomnú prácu cudzojazyčného žiaka a mali sme ju analyzovať z hľadiska syntaktického, sémantického etc., táto posledná úloha bola samostatná). Musím povedať, že to boli úlohy časovo celkom náročné, ale naozaj zaujímavé a nedá sa poprieť, že som sa pri nich fakt dosť naučila. Tieto práce nie sú hodnotené, môžu byť len uznané/neuznané (hoci pri 2 z 3 sme dostali aj relatívne vecnú spätnú väzbu), sú však považované za prerekvizitu pripustenia ku skúške – tj., nenapíšeš prácu/nenapíšeš ju dosť dobre, nemôžeš ísť ku skúške.

Samotné skúšky sú potom písomné aj ústne (častejšie písomné, ja mám písomné dve, jednu ústnu). Termíny skúšok z každého predmetu sú pevne dané – tj. skúšky mám 23. a 28.11. a 5.12. Vybrať si nemôžem, len pri skúškach, ktoré prebiehajúc viac dní (u mňa tá posledná, kde sa skúša celý prvý decembrový týždeň), mám nárok do istého dátumu poslať žiadosť o termín v konkrétny deň, v prípade, že mám na to vážny dôvod (iná skúška, práca). Ako sa inak rieši, keď termíny kolidujú, to netuším, ale nie je úplne neobvyklé mať skúšku v stredu, v piatok a potom hneď v pondelok.

Ústna skúška má prebiehať tak, že na každého skúšaného je vyhradených 30 minút. Skúšaný dostane tému/okruh a cca 25 minút má na ňu odpovedať, pri čom bude dostávať doplňujúce otázky. Toto zatiaľ poznám len veľmi teoreticky, na ústnej skúške som ešte nebola, takže som sama zvedavá, ako to bude vyzerať.

Písomná skúška trvá štyri hodiny. Pozostáva z dvoch častí – úloha s dlhou odpoveďou a úlohy s krátkymi odpoveďami. Pri dlhej odpovedi človek obvykle dostane jedno zadanie, ktoré má zodpovedať (niekedy má na výber z dvoch), pri krátkych odpovediach si človek musí vybrať tri z piatich (prípadne štyri zo šiestich). Koľko je to správne množstvo pri dlhej a pri krátkej odpovedi vám nepovie nikto, dozviete sa len toľko, že čas by mal byť rozdelený rovnomerne medzi tieto dve časti – a že teda tri krátke by mali cca rozsahovo (a výpovednou hodnotou) zodpovedať jednej dlhej. Nuž, ja som odovzdala 7 strán husto popísanej A4, zatiaľ čo spolužiačka (pravda, výrazne väčším a rozvláčnejším písmom, ale aj tak) strán 21... tak vám neviem, ostáva len dúfať, že moje odpovede šli priamo k veci a brilantne zhrnuli všetko podstatné, čo povedané byť malo. Mimochodom, na výsledky sa čaká dva až tri týždne, takže držte palce.

Inak priebeh skúšky je celkom zábavný. Človek môže mať na lavici písacie potreby, nejaké jedlo, pitie, vreckovky a študentský preukaz, zvyšok musí byť nielen v taške, ale tašku ani nemožno mať po ruke, musí byť spolu s kabátom odložená v jednom rohu miestnosti. Skúška trvá naozaj dlho, takže ľudia si urobia pohodlie, povyzúvajú sa, vyložia desiaty... niekto má chlebík, niekto dózu načistenej mrkvy, jedna žena mala dokonca šejker a nejakou záhadnou zmesou a liter mlieka, z toho mlieka postupne odlievala do šejkra a priebežne tento záhadný elixír popíjala. Za toľkú dobu sa človeku chce ísť na záchod aj niekoľkokrát, takže musí zodvihnúť ruku, počkať, kým k nemu nepodíde niekto z dozorkonajúcich a v jeho spoločnosti slávnostne odíde na záchod. Poviem vám, čúrať a pri tom myslieť na to, že za nie práve zvukotesnými dverami číha vaša vyučujúca, ten pocit som nezažila asi od škôlky.

Takže skúškové začalo, a to zhurta. Ale tá predstava, že budem po Vianociach tráviť celé dni len čítaním kníh, ktoré dostanem pod stromček, a to bez výčitiek svedomia... na nezaplatenie.

O švédskom Midsomeri, zatláčaní sĺz a poctivých novinároch

Pred mesiacom som sa odvážne prihlásila o ďalšiu reading copy v Knihe Zlín, konkrétne o najnovší český preklad detektívneho románu švédskej Mari Jungstedt: Této tiché noci, s vidinou, že sa chystám na zaslúžené prázdniny na Slovensko a v lietadle, vlaku a tak celkovo budem mať kopec času na čítanie, premýšľanie a recenzovanie. A potom sa veci nejak skomplikovali, do toho sa mi pokazil Kindle, potom som zase cestovala do Švédska, medzitým som začala v novej práci... a jednoducho som úplne trápne nedokázala dodržať sľúbené a neviem, či mi s takýmto prístupom ešte niekedy knihu z Knihy Zlín pošlú.

Každopádne, dobrá správa je, že medzitým mi prišiel nový Kindle a ja konečne viem, kto je vrah. Žiaľ sa mi so starým nenávratne stratili aj poznámky a podtrhnuté pasáže z toho, čo som prečítať stihla, takže si pri písaní väčšinou budem musieť vystačiť s mojou, často nie veľmi spoľahlivou, pamäťou.

Ako som pri čítaní bystro pochopila, Této tiché noci je druhým titulom detektívnej knižnej série, odohrávajúcej sa na ostrove Gotland. A ako zase teraz bystro pochopil môj čitateľ, prvý diel som nečítala. Dobrá správa je, že to vôbec nevadí. Čitateľ sa vo vzťahoch a narážkach na dej minulý zorientuje rýchlo a samotná autorka dáva dobrý pozor, aby sa pri tom veľmi nenamáhal.

Každopádne, ostrov Gotland podľa všetkého priťahuje zlo takmer ako britský Midsomer. Hneď v prvom diele vystrájal masový vrah a ani tento zločinec si nevystačí len s jednou obeťou. Ale môžeme byť pokojní, Gotland nie je zas taký malý ostrov, ako by sa nevedúcemu čitateľovi mohlo zdať, podľa internetov má viac ako 3 000 km² a takmer 60 000 obyvateľov, takže pole pôsobnosti pre ďalšie zločiny (a ďalšie diely) viac než široké.

Keďže sme teda na švédskom ostrove, užijeme si popisy krajinky, počasia (ktorým sú Škandinávci priam posadnutí) aj premien ročných období. Prostredie je teda vykreslené viac než presvedčivo, i atmosféra súhlasí s tým, čo človek od správne pochmúrnej jesennej detektívky očakáva.

Samotný príbeh sa odohráva vo viacerých rozprávačských líniách. Sledujeme povaľača Henryho Dahlströma, detektíva Knutasa, uzavretú dievčinu Fanny, učiteľku Emmu Winarvovú, novinára Johana Berga. Niektoré z vymenovaných postáv umrú, iné som mala chuť prizabiť ja.

Čo sa týka postáv, celkovo som mala problém obľúbiť si ich, či aspoň vžiť sa do nich alebo im uveriť. Viem, nie je to povinné, ale čo si budeme klamať – také knihy sa jednoducho čítajú lepšie. Zároveň som sa nemohla zbaviť pocitu, že z knihy strašne cítiť, že ju napísala žena. Hlavná postava celej série, ostrieľaný detektív s dlhoročnou praxou, počas ktorej už iste videl mnoho nepekného, sa len ťažko bráni dojatiu v kostole: „Jeden z chlapců, nemohlo mu být víc než deset let, zpíval tak krásně a jasně vysokým hlasem, až musel Knutas zatlačit slzy.“ A vôbec tam chlapi na môj vkus nejak pričasto majú slzy na krajíčku, láskyplne pozorujú svoje ženy, či vedú hysterické dialógy o tom, ako veľmi dotyčnú milujú („Nechápeš to?!“). Sorry, ale takto by to chlap skrátka nikdy nenapísal.

V súčasnej škandinávskej detektívke je dosť v kurze snažiť sa príbehu dodať akýsi iný rozmer, niečo „navyše“. Dosť často to býva spoločenská kritika, politické pozadie, historické reálie. V tomto románe sa zjaví štipka toho, ždibec onoho. Nahryznutá snaha poukázať na nebezpečenstvo ignorancie pomerov v nefunkčnej rodine či trochu úsmevná idealizácia novinárskej etiky. Pri čítaní pasáže „Po návratu do redakce materiál prošli a prodiskutovali s redaktorem. Co se hodí k odvysílání a co ne? Vyloučili příliš drastické sekvence se zraněnými, vystřihli rozhovory s lidmi, kteří byli evidentně v šoku, a také všechno, co by mohlo znamenat příliš velký zásah do soukromí.“ som sa nemohla ubrániť pocitu, že z toho mála, čo občas vídam v správach, sa obvykle novinári snažia práve o podobný "úlovok".

V súčasnej škandinávskej krimi literatúre občas človek natrafí na aj psychologizujúce motívy. No a niekedy je tam navyše romantika. A ja teda za seba musím povedať, že, aspoň v tomto konkrétnom prípade, romantika by ani byť nemusela. Celá jedna dejová línia je v príbehu podľa môjho názoru nie veľmi vydarená, často patetická, rozvláčna a najmä úplne zbytočná.

Suma sumárum, román sa nečíta vôbec zle. A ak je čitateľ nežná duša, ktorá má rada trochu napätia ale báť sa chce iba trošičku, zato ale oceňuje intímne pocity jednotlivých postáv a nejaké to analyzovanie vzájomných citov, tak toto by mohla byť tá správna kniha. Kritickejší čitateľ sa však musí pripraviť na pasáže, ktoré námietkam dávajú priestoru viac, ako by sa možno hodilo.

O Harrym a Joovi, snehu, sekerách a tuleňoch Berhausových

Býva na kraji Osla, v krásnej tichej oblasti, útulnom dome. Jedného dňa v novembri, keď napadne prvý sneh, zjaví sa jej na dvore snehuliak. A ona zmizne.

Približne tak sa začína detektívka Sněhulák od nórskeho spisovateľa Joa Nesbøho, ktorej český preklad Kateřiny Krištůfkovej vyjde pri príležitosti veľkého knižného štvrtka v Knihe Zlín už tento štvrtok, tj. 11.10.2012. A ja opäť musím poďakovať Knihe Zlín za poskytnutie reading copy a tým za alibi umožňujúce mi verejne a veľa písať o tom, čo čítam.

Joa Nesbøho ani jeho detektívneho hrdinu Harryho Holeho už československému čitateľovi naozaj predstavovať netreba. Čo mám ja na jeho príbehoch naozaj rada – okrem toho, že sú bravúrne vystavané, dokážu udržiavať v napätí do poslednej strany a jednoducho fungujú – je reálne osloské prostredie, v ktorom sa odohrávajú a spôsob, akým ho Nesbø dokáže plasticky vykresliť. A keďže momentálne sama žijem v Osle, dala som si záväzok, že budem knihu čítať vždy tam, kde sa dej práve odohráva. Nuž, bez hanby priznávam, že som tomuto záväzku nedostála, a to z dvoch jednoduchých dôvodov. Po prvé, príbeh má taký spád, že je jednoducho nemožné presúvať sa rovnakým tempom ako Harry Hole. Po druhé, sú pasáže, ktoré je lepšie čítať v bezpečí vlastnej postele, za dverami zamknutými na dva západy, než v lese, kde zrejme niekto niekoho rozštvrtil.

Ak máte dojem, že som snáď práve prezradila priveľa, nenechajte sa zmiasť. A koniec koncov, čo si budeme klamať, je to severská detektívka. Jasné, že je tam les, veľa tmy, sneh, alkohol, narážky na kráľovskú rodinu a sekera. Ak máte dojem, že teraz som už celkom určite prezradila priveľa, už vôbec sa nenechajte zmiasť.

Aby som však predsa len neprezradila viac, ako by bolo vhodné, sústredím sa radšej na mimodejové aspekty tohto románu. Pretože hľadať nuansy, narážky, asociácie a mnohovrstevnosť v literárnom diele, to je pre mňa detektívka nemenej zaujímavá ako vypátranie vraha. A u Nesbøho toho nájde človek viac než dosť.

Hoci si nerobím ilúzie, že Harry Hole by bol Nesbøho literárnym alter egom, je nespochybniteľné, že majú niečo spoločné. Napríklad záujem o hudbu. A odkazov na konkrétnych skladateľov, hudobníkov, spevákov a skupiny je v príbehu nespočet, od Straussa cez Pink Floyd až po Slipknot. Prečo to spomínam? Nuž, keď už som sa nemohla uprostred noci vybrať na Sofiens gate, kde Harry býva, pustila som si k čítaniu aspoň to, čo v danej pasáži práve Harry sám počúva. Napríklad skupinu Franz Ferdinand. A viete čo, bolo to fakt fajn, Harry má totiž celkom vkus. 

Ďalšia vec, ktorú mám u Nesbøho naozaj rada, a to bez ohľadu na to, či ide o jeho tvorbu pre deti alebo dospelých, je spôsob, akým do príbehu dokáže nenásilne zakomponovať drobné zaujímavosti, fakty a informácie. Tak sa v Sněhulákovi môžeme dočítať niečo o pozadí objavu mobilného telefónu, o pôvode slov deadline či kamikadze alebo o páriacich zvykoch tuleňov Berhausových. Hoci sú to čriepky na prvý pohľad nesúrodé, nič z toho nie je redundantné. Naopak, tieto prvky majú v Nesbøovej rétorike veľké čaro. Vďaka podobným asociačným reťazcom postáv príbeh získava na bohatosti a nie je z neho len suché prerozprávanie súvislostí.

Medzi spoločné rysy Nesbøho kníh pre deti a jeho detektívok patrí aj to, ako autor dokáže vybudovať stupňujúce sa napätie a vykresliť tajomno až hororovosť. Rozdiel je len v tom, že v sérii kníh o doktorovi Proktorovi čitateľ tuší, že všetko dopadne dobre – a tu čitateľ tuší presný opak.

Samozrejme, patrím medzi čitateľov, ktorí sa snažia odhaliť páchateľa skôr, ako nastane veľké finále. A v tomto prípade som bola viac než spokojná. Nesbø nahadzuje udičky šikovne, s mierou, veľa naznačí, ale nie dosť na to, aby si človek pospájal dieliky skladačky príliš skoro. Prišla som na to, kto je vrah,  niekde v dvoch tretinách príbehu, dostatočne neskoro na to, aby som si užila prvé podozrenia a zvraty a zároveň dostatočne skoro na to, aby som bola spokojná s vlastnými dedukčnými schopnosťami. A to každý správny milovník detektívok ocení.

Mimochodom, neviem, či som to spomínala, ale bývam teraz na kraji Osla, v krásnej tichej oblasti, útulnom dome. November sa blíži a ja len dúfam, že nikomu s prvým snehom nenapadne postaviť mi na dvore snehuliaka.

O dievčati, ktoré spadlo z neba, dvojjazyčnosti, dvojzmyselnosti a dvojsečnosti zbraní

Simon Mawer je britský autor, ktorý má vrelý vzťah k Brnu, letectvu a dobrodružstvám. O tom prvom svedčia jeho dva romány, ktoré boli do češtiny preložené ako prvé – Skleněný pokoj (román o histórii slávnej brnenskej vily Tugendhat) a Mendelův trpaslík (román o genetike a jej výskume). O ďalších dvoch veciach, najmä o tej poslednej, svedčí jeho zatiaľ posledný román. Volá sa Dívka, která spadla z nebe a vyjde 11. októbra 2012 pri príležitosti veľkého knižného štvrtka v Knihe ZLÍN, ktorej týmto ďakujem za poskytnutie reading copy a za samé dobré nápady, ktoré ako nakladateľstvo má.

Na úvod by som rada povedala dve veci. Po prvé, doteraz som od Mawera nečítala nič, takže som po knihe siahala nepripravená a s úprimnou zvedavosťou. Po druhé, teraz si od Mawera chcem prečítať všetko. Suma sumárum, a pokojne to prezradím hneď na úvod, Dívka, která spadla z nebe je výborná dobrodružná kniha, taká, pri ktorej som si od napätia takmer znovu začala obhrýzať nechty a vlakom sa takmer previezla o jednu zastávku.

Dej sa odohráva počas druhej svetovej vojny, čiastočne v Británii, čiastočne vo Francúzsku. Hlavná hrdinka Marian/Marie-Anne/Alice/Laurence, napoly Angličanka, napoly Francúzka, je tajná agentka britských špeciálnych síl, vysadená vo Francúzsku, kde má hneď niekoľko naozaj dôležitých úloh. Celý príbeh je pútavým prelínaním historických reálií, vedeckých faktov, postrehov a úvah, vzrušujúcich popisov života a zručností tajného agenta a ľudského, osobného príbehu mladého dievčaťa, ktoré sa odrazu ocitlo vo veľkom svete:

Všiml si jí někdo? Chtěla, aby si jí všimli. Chtěla v očích anonymních kolemjdoucích působit výjimečně: hle, úchvatná, neohrožená žena. Pojede do Francie.

Najmä spočiatku Marian pôsobí ako naivné dievčatko, svet je gombička a nie je nič, čo by nedokázala. Časom sa však zoceľuje a zrejme aj tá jej počiatočná drzosť neskúsenej jej pomáha neskôr prežiť v situáciách, kde by aj odvážnejší zaváhal. Situácia sa vyostruje a napätie – čitateľovo i Marianino – stúpa. Každý čin môže mať nedozerné následky a zároveň nič nie je dôležitejšie ako práve prítomnosť. A podobných dichotómii je Marianin príbeh plný:

Nic, není jí nic, co by se dalo vysvětlit jednoduše několika slovy, a každá věta, kterou by chtěla říct, jako by popírala tu předchozí: miluje ho a nemiluje ho. Chce s ním odletět a chce tu zůstat. Za svoje skutky je odpovědná jen sama sobě; ale cítí se vázaná důvěrou lidí z WORDSMITH. Je svobodná a čestná žena; je nečistá, pošpiněná. Bojuje jako voják v přední linii; je vražedkyně.

Román je pretkaný intertextualitou, priamymi i nepriamymi odkazmi na ďalšie literárne diela, z ktorých najdôležitejšími sú Carollova Alica v krajine zázrakov – podľa ktorej Marian dostáva svoje prvé krycie meno – a Saroyanov Odvážny mladý muž na lietajúcej hrazde – ktorý sa v knihe opakovane vyskytuje ako asociácia spojená s Marianiným príletom do Francúzska a zároveň poskytuje krycí názov celej akcii.

Keďže v škole sa práve intenzívne zaoberáme skúmaním dvoj-/viacjazyčnosti, bol pre mňa tento aspekt príbehu nemenej zaujímavý ako dramatické naháňačky v uliciach Paríža. Marian suverénne ovláda angličtinu aj francúzštinu a oba podľa potreby používa ako svoj materinský jazyk. Koniec koncov, práve táto zručnosť (a „tie správne známosti“, hoci nie v tom slova zmysle, v akom tieto slová obvykle používame) jej zaručila účasť na celej tajnej akcii. Marian však zjavne tiahne skôr k francúzštine – už v Anglicku tento jazyk používa ako ten srdcu bližší, ten, ktorý upokojuje a uzatvára do bubliny pred okolitým anglickým chladom. Zároveň však sú veci, pre ktoré vo francúzštine nemá, nechce mať pomenovanie, ako keď napríklad používa anglické slovo pimp, pasák, po nepríjemnej príhode na parížskej stanici. Dvojjazyčnosť je spása, kľúč, ktorý otvára dvere vzrušujúcim udalostiam a umožňuje činy, na ktorých záleží. A zároveň je to riziko, zbraň, ktorá sa môže ľahko otočiť proti tomu, kto ňou operuje.

Dívka, která spadla z nebe je román, ktorý má toľko vrstiev, koľko v ňom čitateľ bude ochotný nájsť, a takmer by som tvrdila, že určite ešte nejakú nepovšimnutú navyše. A ak z tejto knihy spravia film, a bude ho točiť Hollywood, presne viem, ktoré slová z knihy použijú do traileru (hlasom Dona LaFontainea):

Její život je jedna velká přetvářka. Lež je měna, na kterou se přepočítává všechno, co dělá a čím je. Klam je její největší kapitál.

O svetle fakieľ, jahňacine, skopávaní klobúkov a gýči

Asi vás neprekvapím tvrdením, že jeseň je definitívne tu. Čo ale považujem za zaujímavejšie, sú znaky, podľa ktorých sa tento fakt v Nórsku neomylne spozná – okrem takých tých zrejmých akými sú klesnutie teplôt na cca 10 °C, častejšie dažde, odlietanie vtákov na juh a chuť na čaj s rumom.

Oficiálne sa to spustilo asi 25. septembra, akciou Elvelangs i fakkellys, čo znamená niečo ako „popri rieke vo svetle fakieľ“ a je to osloská oslava jesennej rovnodennosti. Vo štvrtok večer po zotmení sa teda zhaslo elektrické osvetlenie pozdĺž rieky Akerselva a rozsvietili sa tisícky sviečok, fakieľ, ohňov. A stovky ľudí sa popri tomto vysvietenom divadle vybralo na nočnú prechádzku, ktorá bola ozvláštnená desiatkami vystúpení, koncertov, drobných predstavení a, samozrejme, stánkami s kávou a waflami. A musím uznať, bolo to čarovné. Ale predsa len, bol to môj prvýkrát a nebola som úplne pripravená, čo čakať, takže nabudúce sa celkom určite lepšie oblečiem a rozhodne pred tým nepôjdem do knižnice, aby som potom nemusela tie kilometre putovať s neprimeranou záťažou.

Ďalším neklamným znakom jesene je fakt, že ranné rady na kávu v ktorejkoľvek zo školských kantín narástli dvoj- až štvornásobne, ľudia si v zúfalej túžbe po kofeíne nechávajú kávu čapovať do vlastných termosiek/termopohárov a tie potom nepúšťajú z ruky za žiadnu cenu – snáď len keď idú na záchod, ale ani tým by som si nebola istá.

Na vývesných štítoch pred reštauráciami sa postupne začína objavovať čarovné slovíčko „fårikål“, čo je tradičné nórske jedlo a patrí k jeseni tak ako kapor k slovenským Vianociam, možno dokonca ešte viac. Ide o jahňacie mäso (s kosťami, posekané na asi dvojcentimetrové kúsky) s hlávkovou kapustou. Je to jedlo veľmi jednoduché a strašne, strašne dobré. Ak by niekto mal záujem o „recept“: do veľkého hrnca sa navrství jahňacie a kapusta pokrájaná na väčšie kusy, jednotlivé vrstvy sa posolia, pridá sa celé čierne korenie, prípadne trochu múky (na zahustenie), podleje sa to troškou vody a potom už len dusiť a dusiť, minimálne dve hodiny, kým mäso neodpadáva od kosti (podobne ako pri rebrách). Podáva sa so zemiakmi a zjedia sa toho minimálne dva taniere, také dobré to je. Minulý štvrtok bol národný fårikål deň. Neviem, čo presne to znamená, okrem toho, že vtedy majú fårikål všade a kapusta sa dá kúpiť asi za dve koruny. A, keď už boli Nóri tak pekne fårikålovo nabudení, rozhodli sa, že tento víkend spravia rekord v najväčšom množstve navareného a zjedeného fårikålu (čo, priznajme si, zas taký ambiciózny počin nie je, vezmúc do úvahy fakt, že fårikål jedia iba Nóri).

Takže cez víkend bola v meste veľká fårikål párty – celý piatok a sobotu sa na hlavnej ulici statočne vyváralo a fårikål mohol ochutnať každý, kto sa odvážil vstúpiť do stanu na to určeného. 

My sme sa odvážili a okrem toho, že sme si pochutili, mali sme šťastie aj na kultúrnu vložku – šikovný fidlikant hral na husličky do taktu chlapcom, ktorí rôzne poskakovali, stavali sa na hlavu a skopávali z tyčky klobúk, čo je ďalšia tradičná nórska kratochvíľa a volá sa to hallingdans (alebo lausdans).

No a napokon, tie farby! Tie farby... milujem miestnu jeseň, každý výhľad z každého okna je ako gýčovitá pohľadnica. A viete čo, Nórsko na jeseň je aspoň tak dobré ako Nórsko v lete!