Jo Nesbø: Švábi - ukážka z knihy, 9. časť

13. júna vychádza v nakladateľstve Kniha Zlín v preklade Kateřiny Krištůfkovej ďalší román Joa Nesbøho: Švábi. Dobrá správa - do románu sa môžete začítať už teraz. Všetky doterajšie ukážky nájdete na stránkach www.jonesbo.cz

___________________________________________________________________________

Harry seděl na židli u dveří mrňavého chráněného bytu na Sognu. Jeho sestra seděla u okna a hleděla na sněhové vločky v kuželu světla pod lampou veřejného osvětlení. Několikrát popotáhla. Protože byla obrácená zády, nedokázal Harry odhadnout, jestli popotahuje kvůli nachlazení nebo kvůli loučení. Bydlí tu teď už druhým rokem a celkem se jí tu daří. Přímo po tom znásilnění a potratu si Harry sbalil trochu oblečení a toaletní potřeby a nastěhoval se k ní, avšak po pouhých několika dnech mu řekla, že to stačilo. Že už je velká holka.

„Vrátím se brzy, Ses.“

„Kdy?“

Seděla tak blízko u okenní tabulky, že se sklo zamžilo, kdykoli promluvila.

Harry se posadil za ni a položil jí ruku na záda. Podle slabého chvění poznal, že se brzy rozpláče.

„Až chytnu ty mizery. Pak se okamžitě vrátím domů.“

„Je to ten…“

„Ne, ten to není. Toho lapnu potom. Mluvila jsi dneska s tátou?“

Zavrtěla hlavou. Harry vzdychl.

„Jestli ti nezavolá, chci, abys zavolala ty jemu. Uděláš to pro mě, Ses?“

„Táta nikdy nic neříká,“ zašeptala.

„Táta je smutný, protože máma umřela, Ses.“

„Vždyť je to už dávno.“

„Právě proto je načase, abychom ho zase rozmluvili, Ses, a s tím mi musíš pomoct. Chceš? Chceš, Ses?“

Beze slova se otočila, položila mu ruce kolem krku a zabořila mu hlavu do krční jamky.

Hladil ji po vlasech a cítil, jak mu vlhne límec trička.

Kufr byl sbalený. Harry zatelefonoval Aunemu a sdělil mu, že letí služebně do Bangkoku. Aune tak úplně nevěděl, co by na to měl říct, a Harry netušil, proč mu to vlastně volal. Možná proto, že je fajn dát vědět někomu, o němž si člověk myslí, že by ho mohl shánět? Volat obsluze u Schrøderů by asi zrovna nebyl dobrý nápad.

„Vezmi si s sebou vitamin B v injekcích,“ poradil mu Aune.

„Proč?“

„Pokud bys měl chuť zůstat střízlivý, usnadníš si to tím. Nové prostředí, Harry, to je dobrá příležitost, víš?“

„Promyslím to.“

„Promýšlení nestačí, Harry.“

„Já vím. Proto s sebou žádné injekce nepotřebuju.“

Aune zabručel. To byl jeho způsob smíchu.

„Harry, tys měl být komik.“

„Jsem na dobré cestě.“

Když Harry nakládal kufr do zavazadlového prostoru taxíku, stál u domovní zdi ubytovny o kus výš v ulici jeden z jejích obyvatel, třásl se zimou v obepnuté džínové bundě a přitom pobafával ze špačku cigarety.

„Někam jedete?“ zeptal se Harryho.

„Jistě.“

„Na jih nebo kam?“

„Do Bangkoku.“

„Sám?“

„Jo.“

„Say no more…“

Ukázal Harrymu zdvižený palec a mrkl.

Harry si od ženy za odbavovací přepážkou vzal letenku a otočil se.

„Harry Hole?“ Muž za ním měl brýle s ocelovými obroučkami a hleděl na Harryho se smutným úsměvem.

„A vy jste kdo?“

„Dagfinn Torhus z ministerstva zahraničí. Chceme vám jen popřát hodně štěstí. A zároveň se ujistit, že jste pochopil delikátní povahu toho… poslání. Celé se to přece jenom seběhlo dost narychlo.“

„Děkuju za starostlivost. Pochopil jsem, že mým úkolem je najít vraha, a přitom příliš nedělat vlny. Møller mi dal instrukce.“

„Dobře. Diskrétnost je důležitá. Nikomu nevěřte. Ani lidem, kteří se budou vydávat za pracovníky ministerstva zahraničí. Může se ukázat, že jsou například…, no třeba z Dagbladet.“

Torhus otevřel ústa, jako by se chtěl zasmát, Harry však pochopil, že to míní vážně.

„Novináři z Dagbladet snad nenosí v klopě identifikační visačku ministerstva zahraničí, pane Torhusi. Ani na sobě v lednu nemívají pršipláště. Mimochodem, z papírů jsem vyčetl, že jste na ministerstvu mojí kontaktní osobou.“

Torhus přikývl, spíš pro sebe. Pak vysunul bradu vpřed a o půltón poklesl hlasem.

„Vaše linka za chvíli odlétá, nebudu vás dlouho zdržovat. Jen si poslechněte to málo, co mám na srdci.“

Vytáhl ruce z kapes kabátu a sepjal je před sebou.

„Kolik vám je, pane Hole? Dvaatřicet? Čtyřiatřicet? Máte před sebou ještě stále možnost kariérního postupu. Trochu jsem se na vás totiž poptal. Jste talentovaný a v systému jsou nad vámi lidé, kteří vás očividně mají rádi. A chrání vás. Tak to může dál pokračovat, pokud všechno půjde, jak má. Stačí ale nepříliš velké šlápnutí vedle a poletíte – a pak byste s sebou strhl i toho svého ochránce. A najednou byste zjistil, že ti takzvaní přátelé jsou daleko za horami. Takže jestli tohle nechcete, snažte se v každém případě udržet se na nohou, pane Hole. Kvůli všem. To je dobře míněná rada od starého bruslaře.“

Jeho ústa se usmála, avšak oči hleděly na Harryho pátravě.

„Víte co, pane Hole? Tady na Fornebu mě vždycky přepadne takový deprimující pocit zániku. Zániku a odchodu.“

„Vážně?“ odtušil Harry a zauvažoval, jestli si stihne dát v baru pivo, než bude ukončen nástup do letadla. „Fajn. Občas to může být k užitku. Změna, myslím.“

„Doufejme,“ přikývl Torhus. „Doufejme.“

O veľkonočných vajíčkach, lyžovačkách a detektívkach

Veľká noc je v Nórsku dôležitá. V škole aj v práci mám týždenné prázdniny, všetci nadšene prajú príjemné prežitie sviatkov už od polovice marca a nefalšovane sa tešia. So záujmom sa vypytujú na prežívanie Veľkej noci na Slovensku a neskrývajú úžas pri zistení, že u nás si toto skvelé obdobie kazíme zvykmi, pri ktorých muži bijú ženy nástrojmi upletenými zo stromu a navyše ich oblievajú vodou. Ak ste nebodaj niekedy pochybovali o feminizme v Nórsku, v tomto okamihu vás všetky pochybnosti opustia. Vysvetliť Nórom slovenské veľkonočné tradície a necítiť sa pri tom ako úplný barbar je fakt ťažké.

Po nórsky sa Veľká noc povie Påske a pochopiteľne tiež vychádza z kresťanskej tradície a Ježišovho zmŕtvychvstania a zároveň je oslavou prichádzajúcej jari. Okrem náboženskej línie, spojenej s omšami a podobnými religióznymi radosťami, má nórska Veľká noc s tou našou spoločné aj typické jarné symboly – kuriatka, veľkonočné zajačiky a vajíčka (počas veľkonočných sviatkov sa spotreba vajec v Nórsku údajne zdvojnásobuje a Nóri len počas týchto piatich dní zjedia až 21 miliónov vajec). Aj v Nórsku sa vajíčka farbia ako dekorácia, ale ani zďaleka sa to neblíži tradícii našich kraslíc.

Veľkonočné sviatky, spojené s voľnom v práci a škole, trvajú od štvrtka do pondelka a sú často spojené s jarnou dovolenkou. Nóri húfne jazdia do hôr, na jarnú lyžovačku alebo bežkovať a užívať si ešte sneh, ale už jarný vzduch a teplejšie počasie. Keďže vo štvrtok je v Nórsku už voľno, zatiaľ čo vo Švédsku ešte bežný pracovný deň, najmä Nóri z pohraničných oblastí v tento deň často jazdia na (relatívne) lacný nákup ku susedom (tzv. harrytur).

Zaujímavou nórskou tradíciou je veľkonočné krimi (påskekrim). Každoročne pred Veľkou nocou v Nórsku vychádza zvýšené množstvo kriminálnych románov, špeciálne antológie veľkonočných detektívnych poviedok, krimi seriály v televízii a tematické programy v rádiu. Celé to siaha až do roku 1923, kedy spisovatelia Nordahl Grieg a Nils Lie pod pseudonymom Jonathan Jerv napísali kriminálny román Bergenstoget plyndret i natt (Dnes v noci bol vykradnutý bergenský vlak). Brat jedného z autorov, Harald Grieg, ktorý pracoval ako redaktor v nakladateľstve Gyldendal, napomohol originálnej reklamnej kampani, keď sa postaral, aby upútavka na túto knihu vyšla týždeň pred Veľkou nocou na titulnej strane novín Aftenposten, len s nepatrným upozornením, že ide o reklamu, uvedeným malým písmom pod textom. Článok pôsobil vierohodne a mnoho ľudí sa domnievalo, že šlo o skutočný kriminálny čin. Keď o týždeň neskôr, 1.apríla, vyšlo najavo, že šlo len o premyslenú kampaň spojenú s prvoaprílovým žartom, vzbudilo to pochopiteľne rozporuplné emócie, zároveň však aj zrejmý škandinávsky zmysel pre dobrú zápletku. Odvtedy sa krimi stále viac stávalo súčasťou nórskej Veľkej noci a od prelomu 80. a 90. rokov je aj vďaka rozšíreniu televízie a kriminálnych seriálov neoddeliteľnou súčasťou miestnej veľkonočnej tradície. Ide o celosvetovo ojedinelý koncept, ktorý skutočne hýbe krajinou – ešte aj na kartóne od mlieka mám tento týždeň krimikomix.

Posledná štatistická zaujímavosť, spojená s Veľkou nocou v Nórsku, je miera vlámaní – v tomto období údajne počet vlámaní do nórskych domácností stúpa až o 37 % oproti iným obdobiam v roku, čo je spojené práve s odjazdmi Nórov na hory (hoci v posledných rokoch tieto čísla vďaka rozšíreniu domových alarmov zase trochu klesli).

Nutno uznať, že keď porovnám lyžovačku a dobrý krimi román so šibačkou a oblievačkou, nedivím sa, že Veľká noc v Nórsku patrí po Vianociach k najobľúbenejším sviatkom v roku. A teraz ma prosím ospravedlňte, mám rozčítané niečo napínavé...

O lanských snehoch aj sviežich vetroch, o zle aj dobre a o deťoch a bábikách

Že v Škandinávii je krimi jeden z najobľúbenejších žánrov vôbec je asi taká novinka ako lanský sneh za severným polárnym kruhom. Že krimi píšu stále častejšie aj ženy – obzvlášť tu hore, kde vám, milé dámy, pokojne môžu rozbiť nos zatvárajúce sa dvere, pretože mladý muž idúci pred vami pojem gentleman už vďaka zrovnoprávňovaniu pohlaví na všetkých mysliteľných poliach pôsobnosti nepozná – je samozrejmé ako termohrnček s kávou pri ceste do práce v ruke priemerného Nóra. Že ale žena, hoc aj zo Škandinávie, napíše krimiromán, ktorý má nápad aj gule a teda naozaj stojí za to, to už také automatické nie je.

A potom sa zjaví vraj nový, ženský Nesbø zo Švédska. Tak Kristinu Ohlsson označujú všade, kde na jej meno natrafíte. Keď pominieme fakt, že vyššie uvedený slogan je v prvom rade marketingový ťah a zmierime sa s myšlienkou, že tentokrát nás teda odsúdeniahodnými zločinmi zlotrilých zlosynov nebude sprevádzať večný skrachovanec Harry Hole ani jeho podobne charizmatický švédsky bratranec, musíme uznať, že príbehy týchto dvoch autorov predsa len majú niečo spoločné.

Mám na mysli v prvom rade precíznosť, s akou je príbeh vystavaný. A ľudský rozmer postáv – či už tých na strane dobra alebo zla. Kristina Ohlsson nám vo svojom prvom románe Nechtění predstavuje celú novú partičku vyšetrovateľov. Nechýba skúsený, ale trochu konzervatívny starý pardál Alex, trochu šovinistický mladší nadšenec Peder s rozvráteným súkromným životom, ani bystrá, príťažlivá, ale trochu príliš rezervovaná začiatočníčka Fredrika, ktorá – ako inak – napriek pochybnostiam okolia zohrá vo vyšetrovaní dôležitú úlohu.

Samotný príbeh jednoducho funguje. Motív, aj keď samozrejme chvíľu trvá, kým jeho presnú podobu odhalí ako čitateľ, tak vyšetrovatelia, je zrozumiteľný a do diania svojim zvláštnym, temným spôsobom zapadá. A hoci čitateľ pozná rozuzlenie celého príbehu rozhodne skôr ako vyšetrovatelia, ich dlhé vedenie prekvapujúco pri čítaní irituje len mierne – človek je príliš sústredený na samotný príbeh a jednoduchú potrebu vedieť "čo bude ďalej".

A samozrejme, nechýba sociálny rozmer. Síce nie v takej rozpracovanej podobe ako v Larssonových thrilleroch, ale je tu, ako inak. Násilie na ženách, bezbranných deťoch, nie úplne fungujúci systém osvojovania detí a riešenia situácie s deťmi problémovými, všetko tu nájdete. Zároveň však človek nemá pocit, že sa mu autorka snaží podsúvať čierno-biele videnie okolností, jednoducho len vykreslí kulisy a nechá na čitateľovi, nech ich posúdi. A tak čitateľ paradoxne tak trochu rozumie takmer všetkým zúčastneným – ale len takmer, niektoré z mnohých neprávostí v príbehu sú predsa len prisilným sústom aj pre tých najchápavejších.

Čo ešte oceňujem, sú drobné, takmer nebadané odkazy a intertextualita. Rozhodne nie je náhoda, že sa žena, ktorá sa krutému páchateľovi dokáže vzoprieť a opustí ho, volá Nora, rovnako ako hrdinka prelomovej Ibsenovej hry Domeček pro panenky (prelomového práve kvôli faktu, že Nora opúšťa svojho muža a vyberie si cestu samostatnosti, čo bolo v tých dobách nevídané). Obzvlášť nie, ak On svoje submisívne partnerky oslovuje práve Panenka.

Čo viac dodať. Príbeh má inú atmosféru, iný tón ako tie Nesbøho, je to ale príbeh, ktorý funguje a číta sa sám. A na rovinu priznávam, že sa teším na ďalšie Ohlssonovej romány – napísala zatiaľ štyri, Kniha Zlín má odkúpené práva na prvé tri. Ten prvý, román Nechtění, vychádza 29. marca v a viac si o ňom, vrátane anotácie, môžete prečítať napríklad tu: http://www.knihazlin.cz/fleet/nechteni.

O tom, že jar vonia inak, o svetle a čajkách

Je 1. marca, pol piatej podvečer.

Sedím na lavičke v prístave a privieram oči pred žiariacim slnkom. Oslepujúco sa odráža od hladiny mora, posiatej zvyškami ľadových krýh, a od bieloskvúceho snehu, ešte súvisle pokrývajúceho pevninu.

Sú asi dva stupne nad nulou, ešte sa tomu takmer ani nedá povedať odmäk, ale vzduch už vonia nezameniteľne inak.

Čajky sa s novou vervou rozkrikujú a s vranami a krkavcami sa hádajú o nadvládu nad touto časťou mesta. Niet pochýb o tom, kto vyhráva.

Pofukuje vetrík, ten z tých príjemných, ktorý sa pohrá s prameňom vlasov, odniekiaľ prinesie vôňu vaflí a nesie sa ďalej.

Priamo za chrbtom mám radnicu, slnko vysušilo schody od snehu, a tak sa odtiaľ ozýva sústavný zvuk jazdiacich skateboardov. Asi dvadsať mládencov sa radostne vrátilo k svojej obľúbenej kratochvíli a na kúskoch, ktoré predvádzajú, je jasné, že ich celú zimu svrbeli nohy. Odteraz je toto miesto opäť len ich. Okoloidúci sa pristavia, sledujú viac i menej vydarené skoky, na tvárach im pohrávajú úsmevy.

Na námestí síce ešte funguje verejné klzisko, ale záhradky reštaurácií a kaviarní sú už plné hostí užívajúcich si krásne počasie.

Nikto už nemá čapicu, len jeden neaklimatizovaný černoch, tí ale nosia čapice od septembra do mája. Bundy a kabáty sú veľkoryso porozopínané, náhle sa nikto nikam nenáhli. Lavičky naľavo aj napravo sú poobsadzované, ľudia jedia, rozprávajú sa, čítajú, alebo len počúvajú hudbu a s privretými očami nastavujú tvár slnku, pomaly klesajúcemu k obzoru.

„Ah, sola!“ počuť čochvíľa zo všetkých strán a som si istá, že v týchto dňoch je slnko tým najospevovanejším božstvom v tejto časti Nórska. Zaslúžene. A to svetlo, nekonečné svetlo! Prevaha temných dní jednoznačne skončila, človek to cíti každou bunkou svojho tela, odrazu plného energie a dobrej nálady.

Zvony na radnici odbíjajú päť a na chvíľu prehlušia monotónne hučanie koliesok skateboardov. Scenéria sa zmenila len nebadane, tiene sa začínajú predlžovať, čajky sa zrejme hádkou vyčerpali a už len mĺkvo posedávajú kade-tade vo svojom znovunadobudnutom kráľovstve.

Vyzerá to, že do Osla dorazila jar.

O tom, ako sa burzový maklér spisovateľom stal, o lapaní šťastia a vrahov

V týchto dňoch sa na trh dostáva staronový Nesbø s prvým dielom holeovskej série – románom Netopýr (orig. Flaggermusmannen). Staronový preto, lebo, ako všetci nepochybne už viete, tento román už pred rokmi v češtine vyšiel. Pod názvom Netopýří muž, neveľmi vydarenom preklade z nemčiny a neveľmi vydarenom vydaní od vydavateľstva MOBA. Do prvého vydania som nahliadla len letmo, zato toto nové od Knihy Zlín, vo výbornom preklade Kateřiny Krištůfkovej, som si užila naplno.

Prvý diel nám predstavuje detektívne začiatky Harryho Holea a odohráva sa v Austrálii. To najpodstatnejšie sa deje prevažne v Sydney, ale Nesbø neváha ani povodiť nás po ďalších austrálskych oblastiach a reáliách. A opäť raz platí, že ako sprievodca funguje výborne – pokiaľ teda môžem posúdiť, pretože sama som v Austrálii nikdy nebola. Avšak opisované prostredie čitateľ prežíva rovnako presvedčivo a živo, či už ide o notoricky známe a Nesbøom stokrát prežité Oslo, alebo exotickejšiu Austráliu. Nejeden čitateľ si nepochybne položí otázku, či tam autor naozaj časť života strávil – a odpoveď znie: áno.

Ostatne, príbeh toho, ako vznikol román Netopýr, nie je vôbec nezaujímavý, je to totiž zároveň príbeh toho, ako sa Nesbø na cesty vybral a spisovateľom stal. V tých dobách, tj. cca pred 15 rokmi, pracoval Nesbø na plný úväzok ako burzový maklér a po večeroch sa venoval hudobnej kariére v stále úspešnejšej skupine Di Derre (ktorú založil spoločne s mladším bratom Knutom a dvomi kamarátmi). Takmer rok fungoval v tomto únavnom každodennom kolotoči, až si jedného dňa povedal, že stačilo (predstavujem si to holeovsky trochu v štýle South Parku – „Seru na vás, du domů“). Kúpil si letenku do Austrálie, vzal pol roka dovolenku a už ho nebolo. Zhodou okolností ho krátko pred touto cestou kontaktovala bývalá spolužiačka, teraz pracujúca v jednom z nórskych vydavateľstiev, s ponukou, či by nechcel napísať knihu o skupine Di Derre. Napísať knihu Nesbøovi neznelo ako najhorší nápad, ale miesto príbehu Di Derre dostal chuť skôr na nejaké krimi. A tak v lietadle cestou do Austrálie vymyslel hlavnú zápletku, problémového detektíva Harryho Holea a keď sa o pár mesiacov vracal do Nórska, kniha bola prakticky napísaná. Zaujímavosťou ešte je, že ju najskôr vydavateľstvu ponúkol pod pseudonymom Kim Erik Lokker – obával sa, že by sláva Di Derre a hudobníka Joa Nesbøa mohla ovplyvniť úsudok redakcie. No a zvyšok príbehu o tom, ako sa z burzového makléra spisovateľ stal, už poznáme všetci – a myslím, že s týmto Nesbøovým rozhodnutím je nadmieru spokojný nielen on sám, ale aj široká verejnosť.

Ale naspäť k románu. Príbeh je nakombinovaný pôsobivo, páchateľ je, ako obvykle, nepravdepodobný (hoci aspoň pre mňa bolo od jedného veľmi konkrétneho momentu viac-menej jasné, o koho ide, čo však vítam), nechýba ani škandinávsky tak obľúbený spoločensko-kritický presah. Zaujímavým prvkom bola aj línia, popisujúca austrálsku históriu, mytológiu a symboliku. Toto poslúžilo hneď dvakrát – jednak k plastickejšiemu zobrazeniu Austrálie ako krajiny s „vlastným životom“, jednak ako účinná živná pôda pre samotnú detektívnu zápletku.

Samotný Harry Hole je tu o celé roky mladší, ale fucked-up rovnako, ako sme zvyknutí. Aj keď, spočiatku poslúcha priam trápne – nepije, so sklopenými ušami poslúcha príkazy austrálskych nadriadených a vôbec, celý je nejak netradične submisívny. Potom sa však ožerie jak zákon káže, sem-tam sa vyspí s nejakou tou štetkou, sem-tam pobije a sem-tam poblije a aj v rámci detektívnej práce sa konečne dostáva do švungu. A takého ho máme všetci radi – hoci som sa chvíľami nemohla ubrániť túžbe vziať si ho domov, umyť ho, uvariť mu slepačí vývar a trochu mu dohovoriť. 

Okrem zaujímavých reálií a napínavých akčných scén je román predchnutý aj osobnejšími emóciami a viac či menej filozofickými úvahami. A hoci Harry je, z nejakého nie úplne jasného dôvodu, ktorému ani on sám nerozumie, alkoholik so zjavnými sebedeštruktívnymi sklonmi, neraz jeho slová nepríjemne zasiahnu aj náhodného okoloidúceho čitateľa so životom ukážkovo usporiadaným:

„Není těch posledních čtyřiadvacet hodin samo o sobě dostatečným důvodem?“ zeptal se Harry. „Co když ti zítra ráno najdou rakovinu prsu, jaký to pak bude mít smysl? Jestliže máš dům, děti a monokla a doufáš, že tvůj muž usne dřív, než si půjdeš sama lehnout, jaký to má smysl? Jsi si vážně tak jistá, že dokážeš s tím svým mistrovským plánem polapit štěstí?“

Nuž, čo dodať. Polapiť šťastie, tým si nemôže byť istý asi nik. Ale deväť z desiatich milovníkov kníh odporúča literatúru ako jeden z prvkov, ktorý kvalitu života rozhodne zvyšuje. Tak neváhajte a prečítajte si niečo dobré. Napríklad Netopýra.

O obrazoch, zvukoch, vôňach

Často sa ma pýtajú, aké je Nórsko. Akí sú tu ľudia, aký je tu život, podmienky. A väčšinou samozrejme neviem, čo odpovedať. Nórsko je také rozmanité, naplnené toľkými ľuďmi a osudmi, také rôznorodé, že sa mi akákoľvek generalizácia prieči. Napriek tomu však existuje pár vecí, zväčša sú to každodenné drobnosti, ktoré pre mňa v tomto kontexte zaujímavé sú. Často nie samé o sebe, väčšinou nie výhradne, ale všetky spolu vytvárajú akúsi esenciu toho, čo je pre mňa Nórsko.

Nórsko je zamrznuté zasnežené more a v ňom opustené móla. 

Je to ružový opar nad morom, keď na opačnej strane, za kopcami, zapadá slnko.

Je to v zime nekonečná bieloba, v lete vôňa mora a borovíc, piesok a zeleň, voda

Je to budenie strakami, ktoré posedávajú na konároch stromov v záhrade a elektrických vedeniach a krákajú, ako keď kostlivec hrká kosťami.

Vášniví bežkári a stovky kilometrov bežkárskych tratí. A každodenné cestovanie vlakom, autobusom, električkou či metrom s lyžami.

Nekonečné odhrabávanie snehu a napriek tomu detinská radosť vždy, keď zase sneží.

A to, že lopatu na odhŕňanie snehu mám už dva mesiace opretú pred chalupou a nikoho ani nenapadlo ju ukradnúť.

Aj to, že kosačka a gril sú spolu s najrôznejším náradím a kopami dreva v nezamknutej kôlni.

To, že šoféri vždy, vždy zastavia v momente, kedy sa k prechodu ešte len blížim.

To, že kartou sa dá platiť prakticky všade a celá transakcia trvá neuveriteľne krátko.

Sú to ázijské a turecké a pakistanské a ruské a poľské potraviny so sortimentom od výmyslu sveta.

Sú to čerstvé ryby a obložené žemle s krevetami.

Je to jahňacina na sto rôznych spôsobov.

Je to vôňa horiaceho dreva a jeho praskanie v krboch a pieckach.

Po zotmení kráčanie ulicami olemovanými domami s rozsvietenými oblokmi, takmer nikdy nezastretými, takže človek môže ochutnať kúsok každého domova, okolo ktorého ide.

Drevené domčeky, biele. A červené, žlté, oranžové, modré.

Je to prisťahovalecká časť s obchodmi plnými najbizarnejšieho ovocia a zeleniny a ženami, chodiacimi po uliciach v hidžáboch a čádoroch.

Sú to blonďaví, vždy starostlivo učesaní Nóri, Nórky vymaľované ako na ples alebo oblečené v teplákoch a mix najrozmanitejších národností, farieb, vierovyznaní a jazykov.

Sú to ľudia opakovane nadšení z toho, že hovorím ich jazykom, ľudia, ktorí mnohokrát poradia a ponúknu pomoc.

Sú to nórske vlajky v záhradách rodinných domov.

Káva a vafle aj v tom najposlednejšom bufete. Život s termohrnčekom v ruke. A kaviarňo-pekárne všade.

A mnoho ďalších vecí, na ktoré si teraz nespomínam, ale ktoré si ma opakovane získavajú. Vďaka ktorým som tu "doma".

O oneskorenom ale nevyhnutnom bilancovaní, chlebe a hrách

Odkedy som sa naposledy ozvala, ubehla už hodná doba. A nielen to, nový rok naskočil už pred dvomi týždňami a ja mám ešte stále nutkanie bilancovať ten starý. Skrátka, treba si to priznať, život okolo mňa zase raz beží rýchlejšie, ako stíham spracúvať. A tak, odpusťte mi, nedá mi to, ale musím – rozhodla som sa spomenúť pár zaujímavých "projektov", ktoré ma za posledný rok oslovili, inšpirovali a všemožne sa im teším.

Oslo Bokfestival (http://www.oslobokfestival.no/) – knižný festival v Osle patrí medzi tie, ktoré skutočne majú čo ponúknuť. Angažovaní organizátori s vášňou pre vec, výborný program so skutočnými literárnymi osobnosťami lokálneho aj globálneho formátu, originálne sprievodné aktivity, skvelá lokalita a celkové usporiadanie, a napokon, aj široká ponuka kníh, z ktorých je radosť vyberať. Takto sa to robí.

Literary Death Match (http://www.literarydeathmatch.com/) – tento projekt si ma získal v momente, kedy som o ňom prvýkrát počula a s každou ďalšou zmienkou ho mám radšej a radšej. A šialene závidím L.A. (a ďalším mestám), že túto skvostnú zábavu pre pravých literárnych nerdov majú v pravidelných dávkach. Nuž, v Osle boli už dvakrát, ostáva len dúfať, že prídu opäť a to čím skôr. Ak ste niekde v L.A., New Yorku, Londýne, Bostone či inde, kde sa toto organizuje aspoň relatívne pravidelne a máte aspoň trochu radi literatúru, nenechajte si to ujsť.

Kniha Zlín (http://www.knihazlin.cz/) – viem, neuveríte mi, že to sem píšem nezištne, keď som od nich vyhrala tú čítačku, ale je to tak. Sú proste dobrí. Z ich práce vidno ozajstnú lásku ku knihám, majú výborný vkus, naozaj dobrú edíciu TEMA, ktorá stojí za pozornosť a absolútne bezkonkurenčne pracujú so svojimi čitateľmi, fanúšikmi, recenzentmi... a nepochybujem, že aj s ľuďmi, ktorí sú do produkcie ich kníh zaangažovaní priamo. Kniha Zlín je pre mňa nakladateľstvo, ktorého prácu sledujem s rešpektom.

Čierne na bielom (http://www.ciernenabielom.sk/) a Stepný vlk (http://stepnyvlk.sk/) – dva antikvariáty, ktoré u mňa vynikajú medzi ostatnými. Chlapci majú literatúru radi, rozumejú jej a domnievam sa, že pre oboch je toto viac o šírení radosti z dobrých kníh a čítania, než primárne o zisku (a ten im za to zase rada doprajem, aj keď, buďme úprimní, na knihách na Slovensku zbohatne málokto). Absolútna ústretovosť, ochota, prehľad a naozaj dobré knihy v ponuke – tak si predstavujem dobrý antikvariát (a vlastne nielen ten). Len tak ďalej.

Debničkári (http://debnickari.sk/) – teším sa, že tento trend konečne dorazil aj na Slovensko a dokonca aj do našich malých zabudnutých Bánoviec. Kvalitné suroviny a lokálne zdroje, to je niečo, čoho dôležitosť si ešte len začíname uvedomovať, a preto je skvelé, že je niekto, kto sa do tohto boja pustil. Sama ich služby zatiaľ bohužiaľ nevyužívam, ale vy neváhajte – a ja sľubujem, že keď sa vrátim, bude to jedna z prvých vecí, ktorým sa upíšem.

Pečempecen (www.pecempecen.cz) – platí v zásade to, čo pri bode vyššie, akurát s tým dodatkom, že niektoré veci si relatívne bez námahy a s trochou trpezlivosti naozaj možno dopriať aj doma. Napríklad kvalitný chlieb. Ja svoj prvý kvások zakladám zajtra a hoci si uvedomujem, že pravdepodobnosť, že sa mi to podarí na prvý raz, je malá, neodradí ma to. A keď to napokon vyjde, budem tu strašne machrovať, takže sa na to pripravte dopredu. Zvládnuť domáci chlieb od základov je totiž na mojom zozname predsavzatí  do roku 2013 na popredných miestach.

To by nateraz snáď aj stačilo. Určite som ešte na niečo zabudla, ale nevadí, keď tak doplním v nejakej priebežnej bilancii. Keď sa na to tak pozerám, pôsobím ako osoba s dosť obmedzenými záujmami – knihy a jedlo. Ale čo už, už starí Rimania mali vášeň pre chlieb a hry a ja sa netajím tým, že práve potrava pre telo i pre dušu je to, pre čo a z čoho žijem. Tak sa potešte so mnou a osvojte si niečo z vyššie uvedeného. Sú to samé dobré veci.

O nórskych skúškach, načistenej mrkve a učiteľkách na záchodoch

Skúškové začalo. A to celkom zhurta, ešte v stredu som mala posledné prednášky a už v piatok prvú skúšku. Celý semester je v Nórsku oproti Slovensku/ČR posunutý tak o mesiac skôr. V lete som z toho úplne nadšená nebola – predsa len, začiatok semestra v polovici augusta, v dobe, kedy ma u nás obvykle očakával ešte kopec čistokrvne letných dobrodružstiev – teraz ale začínam oceňovať výhody tohto systému. Poslednú skúšku mám 5. decembra, do sviatkov teda dva týždne (školského) voľna, nevraviac o sviatkoch samotných, ktoré po rokoch rokúcich nebudem tráviť s vidinou skúšok, visiacich nado mnou ako Damoklov meč, v až príliš blízkej budúcnosti.

Skúšky mám len tri – na každý predmet jednu. Celkovo je tu zvykom mať predmetov menej, ale s pomerne väčším množstvom povinností a tomu zodpovedajúcim vyšším kreditovým ohodnotením. Na každý predmet je nutné (resp. viac než odporúčané) priebežne čítať nezanedbateľné množstvo literatúry. A čítať naozaj a naozaj priebežne človeku dosť výrazne uľahčí život. Jednak to výrazne pomáha, aby človek na hodinách pri debatách typu „polemizujte, ako by sa dalo namietať proti riešeniu x problému y autora z v článku abc“ nevyzeral ako blbec, druhak sa na skúške zaručene objaví otázka, ktorú bez prečítania daného článku/kapitoly nemáte šancu zodpovedať.

Ďalšia vec sú povinné písomné práce/prezentácie, niečo ako polsemestrálky. Dosť často sú skupinové (u mňa 2 z 3), spravidla koncipované tak, aby človek musel nielen naštudovať teóriu, ale naštudované aj aplikoval (my sme boli raz na pozorovaní na vyučovaní na nórskej základnej škole, následne sme mali „analyzovať“ priebeh vyučovania so zameraním na tie metódy/otázky, ktoré sme si sami vybrali ako predmet pozorovania; raz sme robili interview s viacjazyčnými respondentmi a následne sme zozbierané opäť konfrontovali s problematikou preberanou na prednáškach; raz sme dostali nórsku písomnú prácu cudzojazyčného žiaka a mali sme ju analyzovať z hľadiska syntaktického, sémantického etc., táto posledná úloha bola samostatná). Musím povedať, že to boli úlohy časovo celkom náročné, ale naozaj zaujímavé a nedá sa poprieť, že som sa pri nich fakt dosť naučila. Tieto práce nie sú hodnotené, môžu byť len uznané/neuznané (hoci pri 2 z 3 sme dostali aj relatívne vecnú spätnú väzbu), sú však považované za prerekvizitu pripustenia ku skúške – tj., nenapíšeš prácu/nenapíšeš ju dosť dobre, nemôžeš ísť ku skúške.

Samotné skúšky sú potom písomné aj ústne (častejšie písomné, ja mám písomné dve, jednu ústnu). Termíny skúšok z každého predmetu sú pevne dané – tj. skúšky mám 23. a 28.11. a 5.12. Vybrať si nemôžem, len pri skúškach, ktoré prebiehajúc viac dní (u mňa tá posledná, kde sa skúša celý prvý decembrový týždeň), mám nárok do istého dátumu poslať žiadosť o termín v konkrétny deň, v prípade, že mám na to vážny dôvod (iná skúška, práca). Ako sa inak rieši, keď termíny kolidujú, to netuším, ale nie je úplne neobvyklé mať skúšku v stredu, v piatok a potom hneď v pondelok.

Ústna skúška má prebiehať tak, že na každého skúšaného je vyhradených 30 minút. Skúšaný dostane tému/okruh a cca 25 minút má na ňu odpovedať, pri čom bude dostávať doplňujúce otázky. Toto zatiaľ poznám len veľmi teoreticky, na ústnej skúške som ešte nebola, takže som sama zvedavá, ako to bude vyzerať.

Písomná skúška trvá štyri hodiny. Pozostáva z dvoch častí – úloha s dlhou odpoveďou a úlohy s krátkymi odpoveďami. Pri dlhej odpovedi človek obvykle dostane jedno zadanie, ktoré má zodpovedať (niekedy má na výber z dvoch), pri krátkych odpovediach si človek musí vybrať tri z piatich (prípadne štyri zo šiestich). Koľko je to správne množstvo pri dlhej a pri krátkej odpovedi vám nepovie nikto, dozviete sa len toľko, že čas by mal byť rozdelený rovnomerne medzi tieto dve časti – a že teda tri krátke by mali cca rozsahovo (a výpovednou hodnotou) zodpovedať jednej dlhej. Nuž, ja som odovzdala 7 strán husto popísanej A4, zatiaľ čo spolužiačka (pravda, výrazne väčším a rozvláčnejším písmom, ale aj tak) strán 21... tak vám neviem, ostáva len dúfať, že moje odpovede šli priamo k veci a brilantne zhrnuli všetko podstatné, čo povedané byť malo. Mimochodom, na výsledky sa čaká dva až tri týždne, takže držte palce.

Inak priebeh skúšky je celkom zábavný. Človek môže mať na lavici písacie potreby, nejaké jedlo, pitie, vreckovky a študentský preukaz, zvyšok musí byť nielen v taške, ale tašku ani nemožno mať po ruke, musí byť spolu s kabátom odložená v jednom rohu miestnosti. Skúška trvá naozaj dlho, takže ľudia si urobia pohodlie, povyzúvajú sa, vyložia desiaty... niekto má chlebík, niekto dózu načistenej mrkvy, jedna žena mala dokonca šejker a nejakou záhadnou zmesou a liter mlieka, z toho mlieka postupne odlievala do šejkra a priebežne tento záhadný elixír popíjala. Za toľkú dobu sa človeku chce ísť na záchod aj niekoľkokrát, takže musí zodvihnúť ruku, počkať, kým k nemu nepodíde niekto z dozorkonajúcich a v jeho spoločnosti slávnostne odíde na záchod. Poviem vám, čúrať a pri tom myslieť na to, že za nie práve zvukotesnými dverami číha vaša vyučujúca, ten pocit som nezažila asi od škôlky.

Takže skúškové začalo, a to zhurta. Ale tá predstava, že budem po Vianociach tráviť celé dni len čítaním kníh, ktoré dostanem pod stromček, a to bez výčitiek svedomia... na nezaplatenie.

O švédskom Midsomeri, zatláčaní sĺz a poctivých novinároch

Pred mesiacom som sa odvážne prihlásila o ďalšiu reading copy v Knihe Zlín, konkrétne o najnovší český preklad detektívneho románu švédskej Mari Jungstedt: Této tiché noci, s vidinou, že sa chystám na zaslúžené prázdniny na Slovensko a v lietadle, vlaku a tak celkovo budem mať kopec času na čítanie, premýšľanie a recenzovanie. A potom sa veci nejak skomplikovali, do toho sa mi pokazil Kindle, potom som zase cestovala do Švédska, medzitým som začala v novej práci... a jednoducho som úplne trápne nedokázala dodržať sľúbené a neviem, či mi s takýmto prístupom ešte niekedy knihu z Knihy Zlín pošlú.

Každopádne, dobrá správa je, že medzitým mi prišiel nový Kindle a ja konečne viem, kto je vrah. Žiaľ sa mi so starým nenávratne stratili aj poznámky a podtrhnuté pasáže z toho, čo som prečítať stihla, takže si pri písaní väčšinou budem musieť vystačiť s mojou, často nie veľmi spoľahlivou, pamäťou.

Ako som pri čítaní bystro pochopila, Této tiché noci je druhým titulom detektívnej knižnej série, odohrávajúcej sa na ostrove Gotland. A ako zase teraz bystro pochopil môj čitateľ, prvý diel som nečítala. Dobrá správa je, že to vôbec nevadí. Čitateľ sa vo vzťahoch a narážkach na dej minulý zorientuje rýchlo a samotná autorka dáva dobrý pozor, aby sa pri tom veľmi nenamáhal.

Každopádne, ostrov Gotland podľa všetkého priťahuje zlo takmer ako britský Midsomer. Hneď v prvom diele vystrájal masový vrah a ani tento zločinec si nevystačí len s jednou obeťou. Ale môžeme byť pokojní, Gotland nie je zas taký malý ostrov, ako by sa nevedúcemu čitateľovi mohlo zdať, podľa internetov má viac ako 3 000 km² a takmer 60 000 obyvateľov, takže pole pôsobnosti pre ďalšie zločiny (a ďalšie diely) viac než široké.

Keďže sme teda na švédskom ostrove, užijeme si popisy krajinky, počasia (ktorým sú Škandinávci priam posadnutí) aj premien ročných období. Prostredie je teda vykreslené viac než presvedčivo, i atmosféra súhlasí s tým, čo človek od správne pochmúrnej jesennej detektívky očakáva.

Samotný príbeh sa odohráva vo viacerých rozprávačských líniách. Sledujeme povaľača Henryho Dahlströma, detektíva Knutasa, uzavretú dievčinu Fanny, učiteľku Emmu Winarvovú, novinára Johana Berga. Niektoré z vymenovaných postáv umrú, iné som mala chuť prizabiť ja.

Čo sa týka postáv, celkovo som mala problém obľúbiť si ich, či aspoň vžiť sa do nich alebo im uveriť. Viem, nie je to povinné, ale čo si budeme klamať – také knihy sa jednoducho čítajú lepšie. Zároveň som sa nemohla zbaviť pocitu, že z knihy strašne cítiť, že ju napísala žena. Hlavná postava celej série, ostrieľaný detektív s dlhoročnou praxou, počas ktorej už iste videl mnoho nepekného, sa len ťažko bráni dojatiu v kostole: „Jeden z chlapců, nemohlo mu být víc než deset let, zpíval tak krásně a jasně vysokým hlasem, až musel Knutas zatlačit slzy.“ A vôbec tam chlapi na môj vkus nejak pričasto majú slzy na krajíčku, láskyplne pozorujú svoje ženy, či vedú hysterické dialógy o tom, ako veľmi dotyčnú milujú („Nechápeš to?!“). Sorry, ale takto by to chlap skrátka nikdy nenapísal.

V súčasnej škandinávskej detektívke je dosť v kurze snažiť sa príbehu dodať akýsi iný rozmer, niečo „navyše“. Dosť často to býva spoločenská kritika, politické pozadie, historické reálie. V tomto románe sa zjaví štipka toho, ždibec onoho. Nahryznutá snaha poukázať na nebezpečenstvo ignorancie pomerov v nefunkčnej rodine či trochu úsmevná idealizácia novinárskej etiky. Pri čítaní pasáže „Po návratu do redakce materiál prošli a prodiskutovali s redaktorem. Co se hodí k odvysílání a co ne? Vyloučili příliš drastické sekvence se zraněnými, vystřihli rozhovory s lidmi, kteří byli evidentně v šoku, a také všechno, co by mohlo znamenat příliš velký zásah do soukromí.“ som sa nemohla ubrániť pocitu, že z toho mála, čo občas vídam v správach, sa obvykle novinári snažia práve o podobný "úlovok".

V súčasnej škandinávskej krimi literatúre občas človek natrafí na aj psychologizujúce motívy. No a niekedy je tam navyše romantika. A ja teda za seba musím povedať, že, aspoň v tomto konkrétnom prípade, romantika by ani byť nemusela. Celá jedna dejová línia je v príbehu podľa môjho názoru nie veľmi vydarená, často patetická, rozvláčna a najmä úplne zbytočná.

Suma sumárum, román sa nečíta vôbec zle. A ak je čitateľ nežná duša, ktorá má rada trochu napätia ale báť sa chce iba trošičku, zato ale oceňuje intímne pocity jednotlivých postáv a nejaké to analyzovanie vzájomných citov, tak toto by mohla byť tá správna kniha. Kritickejší čitateľ sa však musí pripraviť na pasáže, ktoré námietkam dávajú priestoru viac, ako by sa možno hodilo.

O Harrym a Joovi, snehu, sekerách a tuleňoch Berhausových

Býva na kraji Osla, v krásnej tichej oblasti, útulnom dome. Jedného dňa v novembri, keď napadne prvý sneh, zjaví sa jej na dvore snehuliak. A ona zmizne.

Približne tak sa začína detektívka Sněhulák od nórskeho spisovateľa Joa Nesbøho, ktorej český preklad Kateřiny Krištůfkovej vyjde pri príležitosti veľkého knižného štvrtka v Knihe Zlín už tento štvrtok, tj. 11.10.2012. A ja opäť musím poďakovať Knihe Zlín za poskytnutie reading copy a tým za alibi umožňujúce mi verejne a veľa písať o tom, čo čítam.

Joa Nesbøho ani jeho detektívneho hrdinu Harryho Holeho už československému čitateľovi naozaj predstavovať netreba. Čo mám ja na jeho príbehoch naozaj rada – okrem toho, že sú bravúrne vystavané, dokážu udržiavať v napätí do poslednej strany a jednoducho fungujú – je reálne osloské prostredie, v ktorom sa odohrávajú a spôsob, akým ho Nesbø dokáže plasticky vykresliť. A keďže momentálne sama žijem v Osle, dala som si záväzok, že budem knihu čítať vždy tam, kde sa dej práve odohráva. Nuž, bez hanby priznávam, že som tomuto záväzku nedostála, a to z dvoch jednoduchých dôvodov. Po prvé, príbeh má taký spád, že je jednoducho nemožné presúvať sa rovnakým tempom ako Harry Hole. Po druhé, sú pasáže, ktoré je lepšie čítať v bezpečí vlastnej postele, za dverami zamknutými na dva západy, než v lese, kde zrejme niekto niekoho rozštvrtil.

Ak máte dojem, že som snáď práve prezradila priveľa, nenechajte sa zmiasť. A koniec koncov, čo si budeme klamať, je to severská detektívka. Jasné, že je tam les, veľa tmy, sneh, alkohol, narážky na kráľovskú rodinu a sekera. Ak máte dojem, že teraz som už celkom určite prezradila priveľa, už vôbec sa nenechajte zmiasť.

Aby som však predsa len neprezradila viac, ako by bolo vhodné, sústredím sa radšej na mimodejové aspekty tohto románu. Pretože hľadať nuansy, narážky, asociácie a mnohovrstevnosť v literárnom diele, to je pre mňa detektívka nemenej zaujímavá ako vypátranie vraha. A u Nesbøho toho nájde človek viac než dosť.

Hoci si nerobím ilúzie, že Harry Hole by bol Nesbøho literárnym alter egom, je nespochybniteľné, že majú niečo spoločné. Napríklad záujem o hudbu. A odkazov na konkrétnych skladateľov, hudobníkov, spevákov a skupiny je v príbehu nespočet, od Straussa cez Pink Floyd až po Slipknot. Prečo to spomínam? Nuž, keď už som sa nemohla uprostred noci vybrať na Sofiens gate, kde Harry býva, pustila som si k čítaniu aspoň to, čo v danej pasáži práve Harry sám počúva. Napríklad skupinu Franz Ferdinand. A viete čo, bolo to fakt fajn, Harry má totiž celkom vkus. 

Ďalšia vec, ktorú mám u Nesbøho naozaj rada, a to bez ohľadu na to, či ide o jeho tvorbu pre deti alebo dospelých, je spôsob, akým do príbehu dokáže nenásilne zakomponovať drobné zaujímavosti, fakty a informácie. Tak sa v Sněhulákovi môžeme dočítať niečo o pozadí objavu mobilného telefónu, o pôvode slov deadline či kamikadze alebo o páriacich zvykoch tuleňov Berhausových. Hoci sú to čriepky na prvý pohľad nesúrodé, nič z toho nie je redundantné. Naopak, tieto prvky majú v Nesbøovej rétorike veľké čaro. Vďaka podobným asociačným reťazcom postáv príbeh získava na bohatosti a nie je z neho len suché prerozprávanie súvislostí.

Medzi spoločné rysy Nesbøho kníh pre deti a jeho detektívok patrí aj to, ako autor dokáže vybudovať stupňujúce sa napätie a vykresliť tajomno až hororovosť. Rozdiel je len v tom, že v sérii kníh o doktorovi Proktorovi čitateľ tuší, že všetko dopadne dobre – a tu čitateľ tuší presný opak.

Samozrejme, patrím medzi čitateľov, ktorí sa snažia odhaliť páchateľa skôr, ako nastane veľké finále. A v tomto prípade som bola viac než spokojná. Nesbø nahadzuje udičky šikovne, s mierou, veľa naznačí, ale nie dosť na to, aby si človek pospájal dieliky skladačky príliš skoro. Prišla som na to, kto je vrah,  niekde v dvoch tretinách príbehu, dostatočne neskoro na to, aby som si užila prvé podozrenia a zvraty a zároveň dostatočne skoro na to, aby som bola spokojná s vlastnými dedukčnými schopnosťami. A to každý správny milovník detektívok ocení.

Mimochodom, neviem, či som to spomínala, ale bývam teraz na kraji Osla, v krásnej tichej oblasti, útulnom dome. November sa blíži a ja len dúfam, že nikomu s prvým snehom nenapadne postaviť mi na dvore snehuliaka.

O dievčati, ktoré spadlo z neba, dvojjazyčnosti, dvojzmyselnosti a dvojsečnosti zbraní

Simon Mawer je britský autor, ktorý má vrelý vzťah k Brnu, letectvu a dobrodružstvám. O tom prvom svedčia jeho dva romány, ktoré boli do češtiny preložené ako prvé – Skleněný pokoj (román o histórii slávnej brnenskej vily Tugendhat) a Mendelův trpaslík (román o genetike a jej výskume). O ďalších dvoch veciach, najmä o tej poslednej, svedčí jeho zatiaľ posledný román. Volá sa Dívka, která spadla z nebe a vyjde 11. októbra 2012 pri príležitosti veľkého knižného štvrtka v Knihe ZLÍN, ktorej týmto ďakujem za poskytnutie reading copy a za samé dobré nápady, ktoré ako nakladateľstvo má.

Na úvod by som rada povedala dve veci. Po prvé, doteraz som od Mawera nečítala nič, takže som po knihe siahala nepripravená a s úprimnou zvedavosťou. Po druhé, teraz si od Mawera chcem prečítať všetko. Suma sumárum, a pokojne to prezradím hneď na úvod, Dívka, která spadla z nebe je výborná dobrodružná kniha, taká, pri ktorej som si od napätia takmer znovu začala obhrýzať nechty a vlakom sa takmer previezla o jednu zastávku.

Dej sa odohráva počas druhej svetovej vojny, čiastočne v Británii, čiastočne vo Francúzsku. Hlavná hrdinka Marian/Marie-Anne/Alice/Laurence, napoly Angličanka, napoly Francúzka, je tajná agentka britských špeciálnych síl, vysadená vo Francúzsku, kde má hneď niekoľko naozaj dôležitých úloh. Celý príbeh je pútavým prelínaním historických reálií, vedeckých faktov, postrehov a úvah, vzrušujúcich popisov života a zručností tajného agenta a ľudského, osobného príbehu mladého dievčaťa, ktoré sa odrazu ocitlo vo veľkom svete:

Všiml si jí někdo? Chtěla, aby si jí všimli. Chtěla v očích anonymních kolemjdoucích působit výjimečně: hle, úchvatná, neohrožená žena. Pojede do Francie.

Najmä spočiatku Marian pôsobí ako naivné dievčatko, svet je gombička a nie je nič, čo by nedokázala. Časom sa však zoceľuje a zrejme aj tá jej počiatočná drzosť neskúsenej jej pomáha neskôr prežiť v situáciách, kde by aj odvážnejší zaváhal. Situácia sa vyostruje a napätie – čitateľovo i Marianino – stúpa. Každý čin môže mať nedozerné následky a zároveň nič nie je dôležitejšie ako práve prítomnosť. A podobných dichotómii je Marianin príbeh plný:

Nic, není jí nic, co by se dalo vysvětlit jednoduše několika slovy, a každá věta, kterou by chtěla říct, jako by popírala tu předchozí: miluje ho a nemiluje ho. Chce s ním odletět a chce tu zůstat. Za svoje skutky je odpovědná jen sama sobě; ale cítí se vázaná důvěrou lidí z WORDSMITH. Je svobodná a čestná žena; je nečistá, pošpiněná. Bojuje jako voják v přední linii; je vražedkyně.

Román je pretkaný intertextualitou, priamymi i nepriamymi odkazmi na ďalšie literárne diela, z ktorých najdôležitejšími sú Carollova Alica v krajine zázrakov – podľa ktorej Marian dostáva svoje prvé krycie meno – a Saroyanov Odvážny mladý muž na lietajúcej hrazde – ktorý sa v knihe opakovane vyskytuje ako asociácia spojená s Marianiným príletom do Francúzska a zároveň poskytuje krycí názov celej akcii.

Keďže v škole sa práve intenzívne zaoberáme skúmaním dvoj-/viacjazyčnosti, bol pre mňa tento aspekt príbehu nemenej zaujímavý ako dramatické naháňačky v uliciach Paríža. Marian suverénne ovláda angličtinu aj francúzštinu a oba podľa potreby používa ako svoj materinský jazyk. Koniec koncov, práve táto zručnosť (a „tie správne známosti“, hoci nie v tom slova zmysle, v akom tieto slová obvykle používame) jej zaručila účasť na celej tajnej akcii. Marian však zjavne tiahne skôr k francúzštine – už v Anglicku tento jazyk používa ako ten srdcu bližší, ten, ktorý upokojuje a uzatvára do bubliny pred okolitým anglickým chladom. Zároveň však sú veci, pre ktoré vo francúzštine nemá, nechce mať pomenovanie, ako keď napríklad používa anglické slovo pimp, pasák, po nepríjemnej príhode na parížskej stanici. Dvojjazyčnosť je spása, kľúč, ktorý otvára dvere vzrušujúcim udalostiam a umožňuje činy, na ktorých záleží. A zároveň je to riziko, zbraň, ktorá sa môže ľahko otočiť proti tomu, kto ňou operuje.

Dívka, která spadla z nebe je román, ktorý má toľko vrstiev, koľko v ňom čitateľ bude ochotný nájsť, a takmer by som tvrdila, že určite ešte nejakú nepovšimnutú navyše. A ak z tejto knihy spravia film, a bude ho točiť Hollywood, presne viem, ktoré slová z knihy použijú do traileru (hlasom Dona LaFontainea):

Její život je jedna velká přetvářka. Lež je měna, na kterou se přepočítává všechno, co dělá a čím je. Klam je její největší kapitál.

O svetle fakieľ, jahňacine, skopávaní klobúkov a gýči

Asi vás neprekvapím tvrdením, že jeseň je definitívne tu. Čo ale považujem za zaujímavejšie, sú znaky, podľa ktorých sa tento fakt v Nórsku neomylne spozná – okrem takých tých zrejmých akými sú klesnutie teplôt na cca 10 °C, častejšie dažde, odlietanie vtákov na juh a chuť na čaj s rumom.

Oficiálne sa to spustilo asi 25. septembra, akciou Elvelangs i fakkellys, čo znamená niečo ako „popri rieke vo svetle fakieľ“ a je to osloská oslava jesennej rovnodennosti. Vo štvrtok večer po zotmení sa teda zhaslo elektrické osvetlenie pozdĺž rieky Akerselva a rozsvietili sa tisícky sviečok, fakieľ, ohňov. A stovky ľudí sa popri tomto vysvietenom divadle vybralo na nočnú prechádzku, ktorá bola ozvláštnená desiatkami vystúpení, koncertov, drobných predstavení a, samozrejme, stánkami s kávou a waflami. A musím uznať, bolo to čarovné. Ale predsa len, bol to môj prvýkrát a nebola som úplne pripravená, čo čakať, takže nabudúce sa celkom určite lepšie oblečiem a rozhodne pred tým nepôjdem do knižnice, aby som potom nemusela tie kilometre putovať s neprimeranou záťažou.

Ďalším neklamným znakom jesene je fakt, že ranné rady na kávu v ktorejkoľvek zo školských kantín narástli dvoj- až štvornásobne, ľudia si v zúfalej túžbe po kofeíne nechávajú kávu čapovať do vlastných termosiek/termopohárov a tie potom nepúšťajú z ruky za žiadnu cenu – snáď len keď idú na záchod, ale ani tým by som si nebola istá.

Na vývesných štítoch pred reštauráciami sa postupne začína objavovať čarovné slovíčko „fårikål“, čo je tradičné nórske jedlo a patrí k jeseni tak ako kapor k slovenským Vianociam, možno dokonca ešte viac. Ide o jahňacie mäso (s kosťami, posekané na asi dvojcentimetrové kúsky) s hlávkovou kapustou. Je to jedlo veľmi jednoduché a strašne, strašne dobré. Ak by niekto mal záujem o „recept“: do veľkého hrnca sa navrství jahňacie a kapusta pokrájaná na väčšie kusy, jednotlivé vrstvy sa posolia, pridá sa celé čierne korenie, prípadne trochu múky (na zahustenie), podleje sa to troškou vody a potom už len dusiť a dusiť, minimálne dve hodiny, kým mäso neodpadáva od kosti (podobne ako pri rebrách). Podáva sa so zemiakmi a zjedia sa toho minimálne dva taniere, také dobré to je. Minulý štvrtok bol národný fårikål deň. Neviem, čo presne to znamená, okrem toho, že vtedy majú fårikål všade a kapusta sa dá kúpiť asi za dve koruny. A, keď už boli Nóri tak pekne fårikålovo nabudení, rozhodli sa, že tento víkend spravia rekord v najväčšom množstve navareného a zjedeného fårikålu (čo, priznajme si, zas taký ambiciózny počin nie je, vezmúc do úvahy fakt, že fårikål jedia iba Nóri).

Takže cez víkend bola v meste veľká fårikål párty – celý piatok a sobotu sa na hlavnej ulici statočne vyváralo a fårikål mohol ochutnať každý, kto sa odvážil vstúpiť do stanu na to určeného. 

My sme sa odvážili a okrem toho, že sme si pochutili, mali sme šťastie aj na kultúrnu vložku – šikovný fidlikant hral na husličky do taktu chlapcom, ktorí rôzne poskakovali, stavali sa na hlavu a skopávali z tyčky klobúk, čo je ďalšia tradičná nórska kratochvíľa a volá sa to hallingdans (alebo lausdans).

No a napokon, tie farby! Tie farby... milujem miestnu jeseň, každý výhľad z každého okna je ako gýčovitá pohľadnica. A viete čo, Nórsko na jeseň je aspoň tak dobré ako Nórsko v lete!

O natáčaní filmov, dávke literárnych radostí a ohňostrojoch

Sľúbila som, že napíšem o tom, ako som hrala vo filme. Ale všetko sa tu deje tak rýchlo, že to, čo sa stalo pred dvomi týždňami, je už strašne dávno. Tak napíšem len to, že to bol film Blind, v ktorom hrá Henrik Rafaelsen, ktorého som toto leto videla vo filme Sykt Lykkelig (u nás uvedený bohvieprečo pod anglickým názvom Happy Happy), v ktorom okrem iného behal holý po snehu, takže som sa úplne neprofesionálne cítila trochu nesvoja, keď som zistila, že mám pri natáčaní sedieť vedľa neho, veď ja viem, ako vyzerá holý, to je skoro akoby sme spolu už niečo zažili, aj keď on nie! A ešte napíšem, že mojou úlohou bolo sedieť v reštaurácii a tváriť sa, že sa rozprávam s chlapíkom, ktorého posadili oproti mne, a zvládla som to bravúrne a som si istá, že týmto na filmovej scéne určite prerazím. A napokon napíšem, že bolo strašne smiešne byť tam so všetkými tými nórskymi dievčinami, ktoré to strašne prežívali a každá jedna chce byť herečka, tak si dôležito vymieňali skúsenosti z iných komparzov a navzájom si radili, čo majú robiť (akoby tam snáď bol nejaký priestor na zvláštnu dávku kreativity).

Potom ubehlo pár dní, počas ktorých som chodila do školy, stretla sa s Marekom, ktorý sa tu zastavil na svojom nórskom výlete a Marošom, ktorý sem prišiel na stáž a obaja mi priviezli príjemný závan domova, no a potom som sa rozhodla, že mám asi nejako priveľa voľného času alebo tak niečo, tak idem pracovať ako dobrovoľník na knižný festival v Osle, ktorý sa koná 14.-16. septembra. No a minulý víkend prišiel, prevalil sa ako veľká voda a v pondelok ráno ma zanechal požutú jak noviny, vypľutú na breh jak chcíplu veľrybu a veľmi príjemne vyčerpanú všetkým tým, čo sa cez víkend stihlo udiať.

V piatok som celý deň pracovala na knižnom festivale, bolo to hektické, zaujímavé, pútavé, zábavné a rozširujúce obzory, stretla som kopec ľudí tak či onak sa zaoberajúcich literatúrou, pochodila stánky a odniesla si hneď niekoľko výborných kníh – pár ako „výplatu“ za výpomoc a dokonca jednu detskú venovanú priamo autormi, čo sú Klaus a Hilda Hagerup. 

V ten deň bola v Osle aj Noc kultúry, čo znamená celé priehrštie kultúrnych udalostí a galérií a múzeí zadarmo, tak sme to museli patrične využiť. Po práci si ma teda prišiel vyzdvihnúť Zdeněk s Američanom Edom, ktorého si na daný víkend osvojil, a vybrali sme sa do víru živého nočného mesta. Zašli sme do Dómu, kde (okrem iných) sedeli nejaké strašidelné postavy v sutanách a dosť desivo nahlas mrmlali, neviem, či to mal byť nejaký program alebo len tak silno verili. Boli sme v Národnej galérii, kde sa nám Zdeněk podľa očakávania hneď stratil, tak musel chudák Ed absolvovať prehliadku iba so mnou a vypočuť si všetky tie premúdrelé kecy ku každému z obrazov, o ktorom som aspoň niečo vedela. A potom sme šli, už v zostave rozšírenej o znovunájdeného Zdeňka a Andreia, kamaráta z Rumunska, smer prístav a ohňostroje. Cestou sme sa zastavili na prehliadku krásnej, vyše storočnej lode, dali si zaslúžené wafle a kávu a vyšplhali sme sa na hradby pevnosti Akershus, aby sme mali dobrý výhľad na celú tú ohňostrojovú parádu – a že teda bolo na čo pozerať. Na záver sme zašli na párty „Tanec na knižných policiach“, ktorá sa konala v miestnej knižnici ako súčasť knižného festivalu. A bolo to výborné, vďaka netradičnému miestu celá akcia získala skvelú atmosféru, nálada bola výborná a dokonca aj DJ hral znesiteľne (hoc slovo DJ je v tomto prípadne značne predimenzované, púšťať pesničky z počítača by som pravdepodobne dokázala aj ja), ľudia sa výborne bavili, niektorí tancovali aj priamo na tých knižných regáloch, ako sám názov kázal, a ako bonus sme vymysleli hneď niekoľko veľmi špecifických druhov tanca.

V sobotu sme vstávali veľmi, veľmi neskoro. A keďže Oslo nikdy nespí, keď je tá lepšia polovica roka, konal sa v meste okrem festivalu kníh aj festival jedla, čo je niečo ako raj na zemi – dobré knihy a dobré jedlo v rovnakom čase a na rovnakom mieste. Takže sme sa vybrali na festival jedla, kde sa nám Zdeněk podľa očakávania hneď stratil, a my s Edom sme len tak blúdili medzi stánkami a ochutnávali brunosty, lososy, soby, losy, jelene, ovce, kozy a medvede (a najlepšia bola jednoznačne losia klobása s čučoriedkami). Potom už bol tak nejako zase večer, tak som len prebehla knižným festivalom a utekala sa socializovať na slovenskú párty, ktorú tú každý mesiac usporadúvajú miestni Slováci. A poviem len toľko, že dobré domáce pálené za (na nórske pomery) výborné ceny a k tomu výborný guláš ma neurážajú, takže pokojne pôjdem zas.

V nedeľu som vstávala veľmi, veľmi neskoro. A keďže ma uplynulé dva dni trochu zmohli, dopriala som si príjemnú lenivú nedeľu s Remarquem v posteli, čo pravdepodobne nikoho nezaujíma, ale ja mám strašnú potrebu povedať, že Traja kamaráti boli bezkonkurenčne to najlepšie, čo som za dlhú dobu čítala a ak ste to ešte nečítali, určite tak urobte. Keď som osušila slzy, vysmrkala sa a podumala nad životom a tak vôbec, tak som sa zase pozviechala a vyrazila naspäť do mesta.

Večer bolo totiž vyvrcholenie knižného festivalu, tak sme mali záverečnú párty, kde boli všetci, čo festival organizovali a nejakým spôsobom sa na ňom podieľali... okrem iných tam bol jeden americký spisovateľ, Adrian Todd Zuniga, zakladateľ skvelého projektu, o ktorom u nás ešte moc nepočuť, Literary Death Match - súťaž povedala by som takmer kabaretného typu, skvelá to vec (4 writers, 3 judges, 2 rounds, 1 epic finale). Chalanisko začal toto organizovať s ďalšími ľuďmi a známymi od literatúry doma v Los Angeles (podarilo sa mu získať mená ako napr. Chuck Palahniuk), neskôr to rozšíril do New Yorku, Londýna a ďalších miest, kde sa to koná pravidelne, plus príležitostne v rôznych iných mestách (Peking, Helsinky, Oslo...) a momentálne pracuje na tom, aby to spravili aj ako televízny program. On sám väčšinu tých programov nielen vymýšľa, ale aj moderuje, čiže náplňou jeho práce je cestovať po svete, stretávať zaujímavých spisovateľov a potom dlho do noci vysedávať napríklad v nejakom jazzovom klube a debatovať o literatúre. Doteraz som nemala úplne jasno v tom, čo presne je job snov, po nedeľnej noci mi to je jasné. Musím povedať, že som si to stretnutie náramne užila, je to nehorázna dávka energie a pocitu zmysluplnosti, stretnúť niekoho podobného.

Dnes som už toho napísala viac, ako si väčšina z vás chcela prečítať, takže končím, ale okrem toho som sa dnes aj presťahovala, takže v dohľadnej dobe tu budem celkom určite spievať ódy na moje nové bývanie. A navyše definitívne prišla jeseň, čo človeka vždy donúti zaliezť do tepla k piecke alebo krbu a niečo písať alebo čítať, a keďže som dostala dve knihy od Knihy Zlín (najnovšieho Nesbøa a Mawera), aby som na ne napísala recenzie, tak aj k tomu sa celkom určite čoskoro dostanem.

O bryndzi, filharmónii aj karaoke, lekcii z lásky a lietadlách

Jeden z paradoxov, ktorými som tu postihnutá, je fakt, že hoci sú tu dni dlhšie, ujdú vždy akosi extrémne rýchlo. A tak ma pomalé decentné stmievanie okolo deviatej večer zastihne vždy zásadne nepripravenú a zaskočenú. Aby som ale nekrivdila, musím uznať, že som tu toho už stihla zažiť príjemne veľa. A keďže som sa akosi nedostala k pravidelnejším reportom, vyvrhnem to tu takto naraz, tak, ako mi to osvedčená technika prúdu vedomia umožní.

Vďaka dávnejším kontaktom nórskym i nenórskym a vďaka škole som sa tu stihla zoznámiť s množstvom ľudí najrôznejšieho veku, povolania, národnosti a pohlavia. Ok, to s tými pohlaviami je trochu prehnané, ale škála národností ma samu prekvapila. Nóri, Česi, Američania, Ír, Škót, Poliaci, Islanďan, Maďarka, Pakistanec, Portoričanka, Nemec, Srbka, Ukrajinka, Talian, Španiel a chalanisko z Afganistanu, čo za svet netuším, ako sa takto pekne jednoslovne povie (a wiki mi nepomáha, lebo hovorí, že v Afganistane žijú: Paštúni, Tadžici, Uzbeci, Kirgizi a ďalší. A ďalej tvrdí, že „daríjčinu možno počuť z úst Tadžikov, Hazárov, Ajmákov a Kizilbašov“ a teda jednu vec viem určite, a to že dotyčný hovorí darí(jčinou), takže okruh podozrivých sa nám zužuje. Ale to len tak na okraj, aby ste videli, aké zásadné terminologické problémy musím riešiť.) A to rátam len tých, s ktorými som sa bavila dlhšie ako desať minút. Začínam veriť tomu, čo nás učia v škole – že totiž 23 % obyvateľov Osla tvoria prisťahovalci, hovoriaci približne 150 rôznymi jazykmi. Babylon hadr.

Zažila som večer v karaoke bare, a to teda žiadne „Lásko má, já stůňu“ ako v bánovskom Woode po desiatom pive, ale černošky, čo spievali akoby tým mohli niekomu zachrániť život, chalanisko, čo normálne spieva v opere a ďalší, ktorý pre zmenu spieva v jednej kapele a skrátka, nečakané zážitky, lepšie ako zostrih najlepších vystúpení talentových speváckych súťaží. Zažila som   koncert filharmónie (Óda na radosť a iné dobroty) pod holým nebom v prístave pred osloskou radnicou, keď som sedela na móle, hľadela na more a usilovne sa tešila, ako mi sám názov celého podujatia kázal; koncert Manu Chao na rovnakom mieste, len v iný deň a dobu skôr nočnú ako dennú a najmä vo výrazne príjemnejšej spoločnosti; a koncert miestnej kapely v svojráznom potemnelom klube pri rieke, kde sme stretli čarovný párik (zrejme) dôchodcov, ktorí si objednali po deci asi vodky (alebo niečoho podobného), držali sa za ruky a dávali si pusinky, keď jeden z nich šiel na záchod, a vôbec sa chovali ako na prvom rande, a potom nám pán prezradil, že sú manželia tridsať rokov.

Bola som na návšteve u môjho obľúbeného nórskeho spisovateľa, Bjarteho Breiteiga, a jeho ženy, aby sme neskôr šli na pivo, kde ma zoznámil s ďalšími autormi, ktorých knihy mi krátili/budú krátiť nejeden dlhý večer (Trude Marstein, Tonje Røed, Øyvind Ellenes, Ole Robert Sunde, Mette Karlsvik a Terje Holtet Larsen). Cítila som sa ako puberťáčka, čo sa na rockovom koncerte omylom dostala do zákulisia.

Vozila som sa na lodičkách, grilovali sme pri jazere a potom sme sa v tom jazere pod vplyvom fľaše vína a otužilých Nórov navôkol aj okúpali, opäť som zašla na Operu, miestnu pevnosť Akershus, niekoľkokrát na Aker Brygge pozrieť sa, aké kúsky modernej architektúry pribudli posledné dva roky a pochodila Oslo krížom-krážom, dokopy pešky 125,57 km (rátajúc dni, kedy som si nezabudla vziať krokomer, moju novú obľúbenú hračku). Stihla som sa týždeň tešiť z toho, že mi prišiel milý a stihla som aj smútiť, že zase odišiel.

Pomáhala som variť pivo, ochutnala údenú veľrybu, obľúbila si brunost, niekoľkokrát piekla lososa a dusila jahňacinu a v rámci šírenia stredoeurópskej stravy uvarila guláš, bryndzové halušky, bryndzovú polievku a naložila utopence.

A dnes, dnes tu bol letecký deň a videla som napríklad aj toto: